Pro Dive Chorvátsko 
 

Dehydratácia v potápaní

                                                                                                                         Pridané 26.10.2011

 

V odbornej potápačskej literatúre sa vyskytuje názor, že dehydratácia negatívne ovplyvňuje desaturačné procesy a je jedným z faktorov ovplyvňujúcich vznik DCS. Pozrime sa preto na tento problém zo širšieho hľadiska.


Dehydratácia pri športe

Názor, že potápača obkolesuje množstvo vody a preto nemôže byť dehydrovaný je samozrejme mylný. Ľudské telo môže strácať vodu cez pokožku potením, cez pľúca vydychovaním vodných pár a cez obličky močením. Podobne aj odvod stolice z črevného systému znamená stratu vody.

V prvom rade sa potápač podobne ako každý športovec pohybuje a preto vo zvýšenej miere stráca vodu potením ako aj vydychovaním vyplývajúcim z nadmernej ventilácie. Športovec dokáže počas záťaže vyprodukovať až 2 litre potu za hodinu.

Dôležitým faktorom je aj okolitá teplota. Zvlhčovanie pokožky a následné odparovanie potu na jej povrchu sú významným prostriedkom ochladzovania ľudského tela pri zvýšenej teplote okolia. Takto dokáže strata vody v dôsledku potenia sa v trópoch pred vlastným ponorom stúpnuť z 2 až na 10 litrov !


Dehydratácia pri potápaní

Pri potápaní spotrebuje telo samozrejme viac energie než pri plávaní po hladine, čo sa navonok prejavuje potením. Pod vodou je potenie takmer nepozorovateľné, pretože naše okolie je tak či tak mokré a zvyčajne aj studené. Vedecké výskumy preukázali u výkonnostných športovcov - plavcov paradoxne zvýšený výdaj tekutín počas tréningovej dávky, porovnateľnej s inými športmi.

K strate tekutín je potrebné pripočítať aj známe “potenie sa” pri nasadzovaní a vyzliekaní výstroja. “Prechádzka” v kompletnom výstroji od auta po dosiahnutie brehu, alebo plavba loďou až po miesto ponoru kde sa konečne môžeme namočiť bývajú často spojené so zvýšenou produkciou potu. K tomu je treba pripočítať aj slnečné žiarenie, ktoré môže mať v trópoch značnú intenzitu.

Pod vodou dýcha potápač stlačený vzduch z fľaše. V rámci prevencie pred jej vnútornou koróziou sa plní vždy veľmi suchým, vlhka zbaveným vzduchom. Tlak tohto vzduchu je pri potápaní regulátorom upravený na tlak rovnajúci sa okoliu. Tento tlak je pochopiteľne väčší ako atmosférický tlak na hladine. Pri zvýšenej námahe pod vodou, táto spotreba stúpa mnohonásobne.

Aby bol možný prechod dýchacích plynov na úrovni alveolárnych membrán, je úlohou dýchacích ciest okrem iného zvlhčiť tento vzduch. V rámci ochrany slizníc sa musí v prípade suchého stlačeného vzduchu vytvárať veľké množstvo ochranného sekrétu. Organizmus potápača spotrebúva na jeho produkciu veľké množstvo vody.


Zvýšené riziko DCS

V čom spočíva vlastne problém dehydratácie?
V prvom rade je to znížená výkonnosť organizmu ako celku. Už pri 2% strate hmotnosti z dehydratácie (čo u 80 kg ťažkého potápača tvorí asi 1,6 litra vody), sa znižuje výkon až o 15% ! V krajných prípadoch to môže pod vodou, kde je občas potrebná totálna koncentrácia viesť k problémom. Prvými symptómami dehydratácie môžu byť smäd, nechutenstvo k jedlu, kŕče v lýtkach ako aj únava a tmavá - sýta farba moču.


Ale potápača sa strata vody dotýka mnohonásobne viac. Chýbajúca voda sa prejaví najskôr v krvi a potom aj v ostatných tkanivách. Krv, jej prietok a pomery prekrvenia sú faktormi, ktoré ovplyvňujú elimináciu zvýšeného množstva N2 v tele po ponore. Ak sa zahustí plazma - tekutá zložka krvi, klesá jej schopnosť nasýtenia plynom a tým aj transportu prebytočného N2 z tela.

Súčasne sa krv stáva viskóznejšou, tečie pomalšie a tak niektoré oblasti kapilárnych ciev vôbec nedosiahne. Desaturácia je veľmi spomalená, čím dochádza oveľa skôr k presýteniu v niektorých druhoch tkanív. Tieto lokálne presýtenia N2 môžu potom viesť k tvorbe ohnísk bublín a v konečnom dôsledku k DCS!


Špeciálne “športové” nápoje

Z uvedených argumentov vyplýva logická úvaha, že potápač by mal pred a po ponore prijímať zvýšené množstvo tekutín. Aj tu však musíme spomenúť niekoľko závažných upozornení.
Dôležitým momentom je skutočnosť, že nápoj by mal byť svojim obsahom /uhľohydrátov, elektrolytu atď./ čo najskôr k dispozícii krvnému obehu a všetkým tkanivám tela. Táto želateľná rýchlosť je dosiahnuteľná len vtedy, ak nápoj pomerne rýchlo opustí žalúdok a dostane sa do črevného systému odkiaľ môže byť vstrebávaný.

Je potrebné si uvedomiť, že pitie ako také negarantuje okamžitý transport tekutiny po tele. Nápoj tak nie je organizmu k dispozícii okamžite. Žalúdok si vytvára akýsi rezervoár, z ktorého prúdi postupne tekutina do čriev až neskôr. Tu sa vstrebáva - prechádza do krvného systému.
Zloženie nápoja rozhoduje o počiatku opúšťania žalúdka, ako aj rýchlosti jeho vstrebávania do krvi v črevách. Z tohto pohľadu sú najdôležitejšími parametrami nápoja sú jeho osmotické schopnosti a pomer uhľohydrátov ku energetickému obsahu.

Schopnosť osmózy nápoja je daná množstvom rozpustených čiastočiek v ňom. Čím viac ich je, tým väčšia je osmotická hodnota, ktorá nám napovie s akou silou je priťahovaná tekutina k biologickým membránam, akými môžu byť cievy alebo telové bunky so snahou o vniknutie. Ak má tekutina v bunke alebo v cieve rovnaký osmotický tlak, označujú sa tieto tekutiny ako izotony. Ak má vyšší osmotický tlak nazývame ju - hyperton a naopak v prípade nižších hodnôt - hypoton.

Telo má vždy snahu vyrovnávať osmotické hodnoty dvoch tekutín rozdelených membránou. Pre potápačov však môže mať táto reakcia organizmu aj negatívne dôsledky. Ak napríklad bude piť nápoj s vysokou osmotickou hodnotou, musí žalúdok na vyrovnanie uvedených hodnôt prijímať ešte dodatočnú tekutinu z okolitých telových tkanív, čím sa ešte viacej zvýši celková dehydratácia organizmu.

Mnohé, veľmi často konzumované nápoje akými sú napr. Coca-Cola má zvýšené osmotické hodnoty. Za vhodné považujeme nápoje, ktoré obsahujú 30-80 g uhľohydrátov na liter, majú viac ako 400 mg sodíka a osmotickú hodnotu pod 400 mOsm/kg.

Konzumovanie kávy dokáže niektorých potápačov nielen znervózniť a spôsobovať rôzne tlaky v žalúdku, ale najmä iniciuje zvýšenú tvorbu moču a tým aj dodatočný odvod tekutín z tela. Podobne reaguje organizmus aj na alkoholické nápoje vrátane piva. Zbytočným opatrením je aj primiešavanie extra dávky kuchynskej soli a elektrolytu do nápojov. Ich strata potením nie je až taká veľká, aby ju nebolo možné vyrovnať konzumáciou normálnej stravy.


Pravý nápoj v pravý okamih

Smäd samotný nie je rozhodne spoľahlivým ukazovateľom chýbajúceho množstva tekutiny. Preto je potrebné sa počas potápačskej dovolenky pridŕžať určitého pitného režimu. 2 hodiny pred ponorom je potrebné vypiť približne 500-700 ml tekutiny. Krátko pred vstupom do vody ďalších 300-500 ml. Po každom ponore, najmä však medzi ponormi by sa malo skonzumovať opäť 500-700 ml.

Všetky tieto hodnoty je však potrebné chápať ako konzumáciu navyše, t.j. mimo normálny bežný príjem tekutín. V teple musíme uvedené hodnoty ešte duplikovať !
Ideálnym nápojom je v prvom rade minerálna voda s malým obsahom CO2. Môžeme si ju “vylepšiť” miešaním v pomere 3:1 s ovocnými šťavami, elektrolytickými nápojmi a pod. Podľa najnovších výskumov nemá teplota nápojov žiaden vplyv na rýchlosť ich absorbcie.


Lietanie a dehydratácia

Ako dôležitý dodatok je potrebné si uvedomiť, že let po potápaní zvyšuje nepriamo aj ďalšie rizikové faktory DCS. Vzduch v kabíne lietadla je nielen tlakovo redukovaný, ale aj veľmi suchý čo vedie k ďalšej strate tekutín.

 


Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 25. novembra 2015