24 hodinový maratón .... už nikdy viac

                                                                                                                         Pridané 20.1.2011

Idea bola na začiatku jednoduchá a znela dobre. Budeme manšaft pozostávajúci z desiatich potápačov-plavcov. Striedať sa budeme po približne pol hodine, čo pre mňa opticky znamenalo, že pôjdem do vody každú šiestu hodinu, 4x to otočím a máme za sebou celé podujatie.
Myslela som si, že stretnem starých známych, porozprávame sa, vypijeme kávičku a bude to taký skvelý happenning. Ach ako veľmi som sa mýlila....

Minus dve hodiny

Balím si doma potápačské veci, beriem len tenký šort a premýšľam, ktorú knihu či ženský magazín brať so sebou. Jem chutné grilované kuriatko a veľmi sa nezaoberám tým, že ma najbližších viac ako 24 hodín čaká účasť na v našej potápačskej komunite ojedinelej akcii. Budú ňou preteky štafiet na 24 hodín potápania (respektíve plávania pod vodou) v potápačskom výstroji. Do vaku prihadzujem aj 3-4 fľaše minerálky a niekoľko tatraniek v dobrej viere, že to bude dosť aj pre toho, ktorý sa mi z nášho družstva páči a vyrážam do našej klubovej garáže, kde máme zraz.

Atmosféra v garáži je diametrálne odlišná od pohodičky, čo som mala doma. Všetci pre mňa nepochopiteľne pobehujú sem a tam narýchlo balia verzaig, náhradné veci a čuduj sa svete pozorujem, že majú aj karimatky a spacáky !?
Do toho všetkého reve kompresor, z ktorého sa chlapci snažia vydolovať aspoň 225 bar s vierou, že každý liter bude dobrý. Nechápem odkiaľ pozbierali toľko fliaš, ale vraj treba mať dve 15-litrové na hlavu. Aspoň tak to vyrátal Oliver – náš klubový matematik. Trochu sa hnevám, keď mi do mojej čistučkej Nissan Micry pchajú tie fľaše, ale čoby človek neurobil pre klubové dobro.

O hodinu ostrá

Nejakou zhodou okolností sa ocitám na porade kapitánov družstiev. Už po niekoľkých úvodných otázkach mojich teraz „kolegov“ chápem, že aká mylná bola moja predstava, že pôjde o spoločenskú udalosť. Aj keď sa Robert (sám seba titulujúci ako „duchovný otec“ myšlienky) pokúša v úvodnej reči o navodenie družnej atmosféry je jasné, že niektorí prišli závodiť s fixnou ideou víťazstva. Najmä vedúci družstva vojakov reprezentujúce ženijným práporom zo Serede mi krátkym zástrihom a svalnatými ramenami priam naháňa strach.

Tak trochu nechápem prečo toľko pozornosti venujeme technike odovzdávky štafety či výstroju. Bolo predsa povedané že to bude výstroj bežný, používaný v rekreačnom potápaní, či nie? Ako som o 15 minút zistila, kým som sa ja „radila“, naši chalani začali do priestoru bazéna ťahať, nosiť a vláčiť množstvo materiálu. Ani ostatní nezaháľali. Zopár ich do mňa strčilo, viacerí ma aj okríkli a vybičovaná atmosféra sa začala ponášať skôr na trhovisko v Carihrade než na serióznu potápačskú súťaž.
Keď som si v kútiku našla miesto a zaoberala sa mne pridelenou „ženskou“ prácou – triedením čerstvo potlačených tričiek, všimla som si ako vedúca plavárne po vstupe na bazén v duchu zúpela. Skutočne pohľad na tú masu potápačov, rozhodcov a sprevádzajúcich s takmer štyri stovkami fliaš stál za odstrašenie.

Čas „Č“

Zdá sa neuveriteľné, že sa usporiadateľom podarilo tesne po 19 tej hodine pripraviť v tak krátkom čase audiotechniku, centrálnu časomieru aj prvých pretekárov na štart. Začiatok pretekov je skutočne impozantný. 9 potápačských diaľkoplavcov zoradených na hlbokej strane bazéna sa na akustický signál sirénou zanorilo a začalo odkrajovať prvé metre.

Podľa môjho rýdzo neprofesionálneho pohľadu sa nechali celkom strhnúť atmosférou a nasadili „pekelné“ tempo. Od prvých bazénov bolo jasné, kto bude tvrdiť muziku v tomto podujatí. Maďari a vojsko vyrazili vpred ako živé torpéda. Naša taktika (ktorá sa z pôvodne plánovaných polhodinových úsekov medzitým pretavila na 500 metrové) pochopiteľne velila pomalší rytmus, ale aj tak som po prvý krát zapochybovala, či som skutočne v správnom čase na správnom mieste. Napriek tomu som sa prichystala na svoj prvý úsek.

Po štyroch hodinách

Všetko je inak. Nálada neutícha. Plávam svoj tretí úsek, začína ma omínať fľaša na chrbte a presne viem kde sa mi po tejto tretej päťstovke vytvorí otlak na nohách. Akosi sa neviem zmestiť do dráhy s mojim súputnikom respektíve súplavcom z družstva SANY Divers. Neviem prečo som si myslela, že budem mať dráhu len pre seba, keď som vedela vopred, že štartovať bude až 9 družstiev. Ale že budeme v malom 25 metrovom bazéne len v 6-tich dráhach, to mi ušlo.
Je jasné, že skutočnosť, že som sa až doteraz s ním nezrazila nie je mojou zásluhou. Najväčšie problémy mi robí ani nie tak plávanie, ale skôr tie obrátky. To by jeden neveril, koľko ich je na 500 metrov úseku.

Osma hodina

Ani po polnoci naši nechcú zľaviť z nárokov a ďalej točíme 500-ky. A navyše sme sa vinou nevyhnutnej účasti na istej rodinnej oslave zredukovali na 8 potápačov-plavcov. Medzi jednotlivými úsekmi na súši zrazu nie je ani tak veľa času. Kdeže je komorná atmosféra s kútiku s knižkou ! Ani pomyslieť som rada keď sa odstrojím, osuším a sadnem ku svojmu vaku.
Ako veľmi som sa mýlila, ak som si myslela, že mi budú stačiť 4 fľaše minerálky. Pijem ako dúha, ten prekliaty suchý vzduch vo fľaškách a teplo na bazéne ma priam vysáva. A ten hlad ! Aj keď sú 03:00 ráno jem ako kanadský drevorubač. Sladké, slané kyslé - kto čo má. Len aby sa to dalo jesť. A čokoláda - tá má priam fantastickú chuť. A zasa do vody.

Polovica za nami

Toho takzvaného „duchovného otca myšlienky“ začínam priam nenávidieť. Kto ma mohol na takúto volovinu nahovoriť ?! A ešte chceli aj dosť vysoké štartovné. Plávam ani neviem už koľkáty úsek. Počet otlakov na mojich pestovaných nôžkach som už tiež prestala rátať. Aké si v pondelok obujem topánky do práce ku kostýmu to naozaj neviem. Ale statočne plávam jednu dĺžku za sebou. Vedľa nás sa mrskajú ako tulene družstvá vojakov aj maďari z Budapešti.

Prekvapujú aj študenti z FTVŠ, od ktorých nikto nečakal že budú takí dobrí. Držia sa aj technici pod hlavičkou GUE-SK. My sme spolu s ďalšími podľa môjho názoru taktiež „rýdzo“ amatérskymi klubmi až v nasledujúcej vlne. Nie sme poslední a to je skvelé. Aj nálada sa po tom, čo sa za oknami plavárne na Lafranconi rozvidnelo mierne pozdvihla. Ale tá Jožova poznámka, že sme „len“ v polovici súťaže, tá bola skutočne likvidujúca.

16 hodín trápenia

Už ani naši najmladší nezávodia. Ide o prežitie. Je mi jasné, že úspechom bude už to ak nevzdáme. Zo mňa osobne je troska. Mám, skutočnú a nefalšovanú krízu. Po poslednom odplávanom úseku som sa ani nevyzliekla z neoprénu. A kto že by sa staral v takom stave o sprchu ! Jednoducho som sa zložila priamo na mokrú zem vedľa našich fliaš. Prakticky ihneď som zaspala, ale nikto mi nenahovorí, že to bolo naozaj 1,5 hodiny. Ako stroj som sa obliekla a pádom sa dostala do vody.

Aj keď som po predávke ako obvykle odštartovala, prakticky prvých 200 metrov som sa len postupne zobúdzala ako z tranzu. V rovnako zúboženom stave doplávam k domácej stene a striedam. Vraj sme už odplávali 40 km. Je mi to jedno. Pri vedomí ma drží len pomyslenie, že prídu naši a prinesú mi čerstvé rezne so šalátom. Jem ich ako ľudoop priamo rukami a pohľad mojej mami hovorí za všetko. Nevidím sa v zrkadle, ale je mi jasné že sa cítim tak ako vyzerám.

Ešte štyri hodiny

Ožila som. Dokonca plávam svoje úseky lepšie ako na začiatku. Cítim sa skvele a obrátky točím s bravúrou profesionála. Mám už na to techniku. Položiť jednu ruku na dno, druhú na stenu. Sklopiť zatočiť, odraziť sa a je to. mám už v bazéne svoje „kone“. Viem komu stíham a s kým nemám šancu. Už sa nemusím vynárať a konzultovať s rozhodcom koľko mám odplávané. V mojej hlave sa zrodil akýsi metronóm a ja podvedome cítim koľko mám odplávané.

Aj ostatní sú zmenení ako šibnutím prútika. Na súši sa mi už ani nechce spať a začínam sa tešiť na koniec. Už viem, že naše družstvo to dokáže. Je tu však iný problém – dochádza nám vzduch. Minuli sme oveľa viac, než boli naše najkonzervatívnejšie odhady. Chalani horúčkovito telefonujú a zháňajú po Bratislave plné fľaše. Nakoniec dvaja sadajú do auta opäť naštartovať náš staručký kompresor.

Je dobojované !

Je koniec ! Zvládla som to a neurobila som našim hanbu. Vedúci klubu nám všetkým ďakuje a napriek tomu, že maďarské družstvo si zaslúžene preberá pohár víťaza, aj my máme svoju malú oslavu. Zaplávali sme viac ako 55 km a nie sme posledný. Už len zvládnuť túto šerpovskú prácu a dostať sa živá domov. Ale cítim eufóriu víťazstva a mojim telom lomcuje chémia posledných dvoch inokedy pre mňa určite smrtiacich dávok káv. Balíme.

Deň po

Neviem kto vymyslel výraz, že sa môže človek cítiť dolámaný. Asi nikdy neplával súťaž v 24 hodinovom plávaní v potápačskom verzaigu. Ani to prirovnanie k parnému valcu nesedí. Spala som ako zarezaná a keď som s polhodinovým meškaním vstúpila v pondelok ráno šéfovi do kancelárie (v šľapkách džínsoch a vo svetri) pozrel sa na mňa ako keby som vystúpila rovno z mláťačky na obilie. Našťastie je to športovec a aj jeho chrbtica sa v tej chvíli podobala na skladací colštok. A okrem iného bol to ten, ktorému som nakoniec tie minerálky vypila a tatranky zhltla.....

Jolana Adamová, účastníčka podujatia
Napíš autorke