Pred liečbou v komore
Pridané 6.3.2014
Väčšina skutočne vážnych potápačských ochorení (pochopiteľne nemáme
na mysli zápaly zvukovodov ani úpal), súvisia s dekompresnou časťou
ponoru. Znamená to že pokles okolitého tlaku pri výstupe a procesy,
ktoré prebiehajú v tele potápača sú kritickou fázou potápania.
Ako sa v kurzoch potápania učí, v krvi potápača sa po dlhšom pobyte
v hĺbke rozpúšťa dusík. Pokiaľ potápač vystupuje nahor k hladine príliš
rýchlo (rýchla dekompresia) a rozpustený dusík nemá dostatok času aby
sa vylúčil bezpečne dýchaním, dochádza k jeho vylučovaniu v krvi a v
tkanivách vo forme mikrobublín a rozvíja sa DCS = dekompresná choroba.
Čo hovoria počty
Štatistiky DAN, ale aj BSAC a ďalších organizácií mapujúcich nehody
v potápaní, poukazujú na skutočnosť, že ani striktné dodržiavanie potápačskými
počítačmi ponúkaných dát nás nedokáže 100%-tne ochrániť pred dekompresnou
chorobou. S menšou či väčšou odchýlkou sa spomína pomer 1:16 000. Znamená,
že približne jeden zo šestnásť tisíc aj korektne realizovaných ponorov
sa končí drobnou dekompresnou nehodou.
Ako tomu však aj v iných oblastiach života zvyčajne býva, máloktorý
potápač si v situácii, keď ho dekompresná choroba postihne pripúšťa,
že k tomu vôbec prišlo. A hoci máme už od začiatku minulého storočia
pomerne spoľahlivý recept na liečbu tejto potápačskej choroby, bývajú
rozhodnutia postihnutých potápačov niekedy veľmi prekvapujúce. Strach
a nevedomosť z pretlakovej terapie často vyhrávajú racionálnou úvahou.
Cieľom tohto textu je zmenšiť obavy potápačov, zvýšiť ich informovanosť
a najmä urýchliť rozhodnutie vliezť do komory. Rozoberme si preto najskôr,
čo sa vlastne deje, ak vyvstane potreba pretlakovej liečby o ktorú požiada
samotný potápač, ošetrujúci lekár, inštruktor či iný prítomný potápačský
profesionál.
Ako sa to začína
Scenáre môžu byť rôzne. V drvivej väčšine prípadov sa manifestačné
prejavy DCS objavia do 2 hodín po ponore. Napríklad, keď si po ponore
si ošetruješ a balíš svoj potápačský výstroj, ťa odrazu čosi bolestivo
pichne v lakti či ramennom kĺbe. Spočiatku si možno myslíš, že sa jedná
o staré zranenie ešte z jarnej lyžovačky, alebo máš pocit že si to predchádzajúci
deň prehnal pri unáhlenom vykladaní fliaš z kufra auta. Medzi odborníkmi
sa tomuto momentu priraďuje 1. fáza ochorenia – totiž odmietnutie.
V ďalšom rozvoji ochorenia (pochopiteľne stále máme na mysli postihnutia
v bežnom rekreačnom potápaní) nepríjemné pocity neodchádzajú a hlásia
sa s čoraz neodbytnou intenzitou. Po čase, keď ani pokus o oddýchnutie
si na lôžku nepomohol a bolesť sa stupňuje, priznáš sa najskôr svojmu
partnerovi a ten to s nadhľadom bez škrupulí oznámi vášmu Divemasterovi.
Prvé opatrenia
Nasleduje dýchanie normobarického kyslíku, prijímanie nadnormatívneho
množstva tekutín a napätá atmosféra. Starať sa o teba bude certifikovaný
absolvent kurzu
potápačskej záchrany (Rescue Diver) a kurzu
podávania kyslíka (Oxygen Administrator). Divemastera, skippera
či iného potápačského profesionála budú zaujímať podrobnosti ponoru,
jeho priebeh, výstupový režim a úkony, ktoré si vykonal po návrate na
hladinu.
Mali by tiež začať so zápisom o nehode a realizovať laické, takzvané
5 minútové neurologické
vyšetrenie . Pokiaľ nenastalo výrazné zlepšenie tvojho stavu a prejavy
DCS ani po masívnej aplikácii kyslíka neustúpili, je ich úlohou ti odporučiť
pretlakovú liečbu.
Ak si členom DAN
- Divers Alert Network, budeš ty alebo spomínaný vedúci potápania
volať na horúcu linku DAN, určenú pre núdzové prípady potápačských nehôd.
Súčasne, alebo v prípadoch ak ešte nie ešte členom, by ste spoločne
mali kontaktovať lokálneho odborníka z oblasti hyperbarickej medicíny.
Každá potápačská základňa na svete si „pestuje“ dobré vzťahy s takýmto
odborníkom, ktorý spravidla žije a profesne pôsobí neďaleko. Pozná prostredie,
má kontakty a vie cez telefón kvalifikovane poradiť.
Po príchode sanitky
Súčasne s konzultáciami, bude potrebné iniciovať transport do hyperbarického
strediska po vlastnej osi, alebo prostredníctvom RZP = rýchlej zdravotnej
pomoci. V niektorých prípadoch, respektíve určitých typoch poistenia
je pre iniciácii hyperbarickej liečby nevyhnutné kontaktovanie RZP či
iného zdravotníckeho zariadenia.
Po príchode sanitky, budú jej príslušníci celkom istotne pokračovať
v podávaní normobarického kyslíku a realizuje základné neurologické
vyšetrenie. Súčasne začne s intravenóznym podávaním fyziologickej tekutiny
na zlepšenie hydratácie potápača.
Napriek tomu, že si len pomaly pripúšťaš postihnutie dekompresnou chorobou,
sa ti do mysle vkrádajú myšlienky typu: „Ako dlho bude trvať terapia
?“, „Je to nebezpečné ?“, „Budem mať trvalé následky ?“...... atď. Sú
prirodzené, pretože pochopiteľne drvivá väčšina potápačov nemá vôbec
predstavu o tom, čo ich čaká po príchode ku vstupným dverám hyperbarickej
komory. Pomôžme si preto najskôr teóriou.
Prečo návrat do tlaku
Z predchádzajúceho textu už vieme, že predlekárska prvá pomoc na mieste
nehody musí zahŕňať podávanie tekutín a kyslíka s čo najväčšou možnou
koncentráciou. Inhalácia čistého kyslíka ho umožňuje dostať aj do tkanív,
ku ktorým je jeho prívod krvou blokovaný bublinami. S progresívnym vývojom
dekompresnej choroby budú bubliny nielen pretrvávať ale sa dokonca budú
aj zväčšovať. Cieľom predlekárskej prvej pomoci je spomaliť ich rast
a minimalizovať prípadné škody, ktoré môžu v organizme postihnutého
potápača spôsobiť.
Uvedený postup prvej pomoci platí rovnako pre dekompresné ochorenia,
ktorých príčinou je vznik bublín dusíka a ďalších inertných plynov (DCS)
ako aj pre poranenia pľúc z pretlaku (barotraumy).
V prípade barotramat, ide o nehody vzniknuté v dôsledku zadržania dychu
pri výstupe. Vzduch (nitrox, či iný plyn) v pľúcach sa pri poklese okolitého
tlaku pri výstupe rozpína a môže veľmi vážne poškodiť organizmus potápača.
V oboch prípadoch sa plyny, rozpustený dusík v krvi a tkanivách (DCS),
alebo prepasírovaný plyn z pľúcnych komôrok do okolitých štruktúr, či
v horšom prípade do krvného systému (BRT) uvoľnili pod tlakom. Bohužiaľ,
vzniknuté bubliny majú možnosť sa v tele rozpínať a spôsobovať nielen
bolesť ale aj značné škody.
Pochopiteľne, čím viac sa nám podarí tieto bubliny v podmienkach rekompresnej
liečby v komore zmenšiť, tým menej deštrukcie spôsobia. Pokiaľ sa nám
podarí bubliny dostatočne zmenšiť, má plyn šancu sa dostať späť do roztoku
a naštartovať proces liečenia choroby. Presne z tohto dôvodu sa umiestňuje
potápač postihnutý niektorou formou dekompresného ochorenia do pretlaku.
Slovo na záver
Uvedený text nemá v žiadnom prípade urobiť z čitateľa odborníka na
ktorúkoľvek z preberaných oblastí. Úroveň publikovaných informácií je
len orientačná a problematiku značne zjednodušuje. Nie je dostačujúca
ani len pre vedúceho potápača, ktorý pôsobí v husto obývaných územiach,
kde je k dispozícii lekárska služba prvej pomoci. Všetci potápačskí
profesionáli pôsobiaci, či už pôsobia v civilizovanom svete alebo v
odľahlých miestach, potrebujú dodatočný špecializovaný výcvik.
Vo väčšine serióznych certifikačných agentúrach jestvuje celá rada
nadstavbových
záchranárskych kurzov , ktorých absolvovanie zlepší ich schopnosti
pomôcť potápačom v núdzi a pri dekompresných nehodách.
Záverom by sme chceli ešte raz zdôrazniť, aby sa nezabúdalo na skutočnosť,
že účinnosť terapie klesá tým viac, čím dlhší čas uplynul od výskytu
príznakov do doby nasadenia prvej fázy pretlakovej liečby. Rozhodujúci
je preto vždy čas a v záujme úplného vyliečenia sa z DCS bez následkov
má podľa odborníkov význam ísť do komory aj po uplynutí 24 hodín!
Prečítaj si tiež na našom webe
Typy barokomôr
... Aké komory jestvujú a na čo sa používajú
V hyperbarickom centre ... Čo sa bude diať po príchode do HBO centra
Robert Korim
Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného
aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.
Napíš autorovi
| 
