Sardine Run (aj so žralokom) na Jadrane

                                                                                                                       Pridané 11.11.2015

Uvedené riadky mi asi málokto uverí, ale budem to musieť risknúť a vyrozprávať príbeh tohto nevšedného ponoru tak, ako som ho cez zorníky svojej masky videl ja. Pretože „verte či neverte“, že aj keď som nikdy nebol v JAR, Sardine Run som zažil aj na Jadrane! Aspoň tak nejako si predstavujem tento nevšedný potápačský zážitok, za ktorým cestujú potápači na južnú pologuľu.

Vždy sme vedeli, že ostrov v tesnej blízkosti našej základne v Prišćapaci na ostrove Korčula (Chorvátsko), je skvelou lokalitou. Predurčuje ju k tomu do hĺbky strmo padajúce dno, poloha na konci, respektíve na najvýchodnejšom výbežku rady ostrovov (Vrhovnjak, Sridnjak, Crklica a Stupa) aj časté prúdenie. A aj keď na lokalitu Gorgonia Wall nechodievame príliš často, stále ju držíme v popisoch ponorov na webe aj v našom portfóliovom katalógu. Pozri napríklad: http://www.aronnax.sk/priscapacSK/locality/short_gorgonia.php . Dôvodom sporadických návštev je najmä vysoká náročnosť ponoru z dôvodu značnej hĺbky cez 40 metrov, ktorá ju predurčuje len pre skúseným technickým potápačom.

A práve jeden z nich – Marcel W. z Nemecka, ktorý je častým hosťom našej základne opäť dorazil aj v septembri 2015. Tentoraz mal okrem kompletného technického výstroja vo svojich dvojčatách zbytky Trimixu, z niektorého zo svojich hlbokých ponorov v Severnom Nemecku. Domiešali sme ich, pripravili moje dvojčatá a dekompresné zmesi a nachystali sa na hlboký ponor.

Cesta člnom na Vrhovnjak nám trvá zo základne približne 2 minúty. Už pri kotvení bolo jasné, že tentoraz nepôjde o žiaden „rybník“, pretože voda poriadne tiekla. Po skoku do vody bola jeho sila ešte zreteľnejšia, keď nás masa vody okamžite uchopila a tlačila južným smerom.

Už v hĺbke okolo 10-12 metrov nás obklopila na Jadranské pomery neuveriteľná hustá masa drobných rybičiek. Boli všade okolo nás a doslova sme sa v nich strácali navzájom. Zo začiatku sme mali pocit že sa sardely, inčuny a bugvy (nepoznám ich slovenské názvy) pohybovali chaoticky a mihali sa vo všetkých rovinách. Ale odrazu ich plávanie malo smer, akoby unikali pred niečím. Následne ho prudko zmenili a rýchlo uhýbali pred roztvorenými tlamami dravých lokárd. Tieto tuniakovité dravce útočili vo svorkách o sile niekoľkých desiatok kusov. Navyše sa ku kŕmeniu pridalo niekoľko samotárskych palamíd, ktoré poplach na útese ešte vybičovalo.

Bolo to neuveriteľné pôsobivé divadlo, ktoré by sa dalo pozorovať celé dlhé minúty a ktoré už samo o sebe stálo za tento ponor. Ale mali sme „namiešané“, preto sme (tak trocha aj s ľútosťou) zamierili ďalej do hĺbky. Po tom, čo sa zjavili v hĺbke okolo 35 metrov prvé gorgónie, sa teren pod vodou viac otvoril. Klesali sme následujúc podvodný chrbát až po podvodné údolie, ktoré dalo tejto lokalite svoje meno. Aj gorgónie, tieto kolónie živočíchov pripomínajúce karmínovo-červené vejáre tu v hĺbke naplno vstrebávali na potravu bohatú prúdiacu vodu.

Len čo sme pristáli na piesok na dne, nemohli sme si nevšimnúť dve murény, vzdialené len niekoľko metrov od seba. Tentoraz sme mohli pozorovať dva kusy, každý s dĺžkou minimálne 80-90 cm celkom nechránené v otvorenom priestore. Krútili sa ako vretenice na skalách a predvádzali svoju žlto-zelenú kresbu, ktorá odlišuje mediteránsku rodinu murén od ostatných.

Nasledovali langusty, ktoré obývali útes tesne nad úrovňou pieskového dna. Tvrdé fúzy, množstvo nôh a oči na stopkách činia z týchto článkonožcov vďačný objekt skúmania a fotenia.

Po tom čo sme opustili útes a stúpali nahor, som bol zvedavý či sa divadlo kŕmenia sa sardinkami bude opakovať. Pochopiteľne, že som si bol vedomý skutočnosti, že v prípade výstupu budeme mať oveľa viacej času. V tom som na „deep stope“, na náprotivnom chrbte podvodného terénu a hranici viditeľnosti zazrel niečo veľkého. Bez akýchkoľvek pochybností som spoznal v tmavej, pozdĺžnej siluete kontúry dravca, ktorého som ešte na Jadrane pod vodou nikdy nevidel. Na hostinu sa totiž dostavil aj Žralok modrý. A vôbec nebol malý, odhadom meral rozhodne 2 – 2,5 metra.

Spolu s Marcelom sme naň čumeli akoby sme videli prízrak. Plával pomaly, ladne a čuduj sa svete nekŕmil sa. Ale rešpekt mal rozhodne, pretože ryby sa od neho hrnuli všetkými smermi. Pochopiteľne, spomenul som si, že mám so sebou aj foťák a pokúšal som sa fotiť. Radšej som mal ale filmovať, namiesto rozmazanej škvrny, sme mohli mať záber, na ktorom mohlo byť aspoň čosi vidieť.

Žralok pomaly zmizol a nás dekompresia nekompromisne vytláčala nahor. Vtedy prišlo posledné prekvapenie tohto nevšedného ponoru. Z modravej ničoty sa zrazu vynorila škôlka barakúd, na aké sme zvyknutí skôr z južného Francúzska než z Dalmácie. Veľmi štíhle, s ostrou hlavou aj chvostovou plutvou a krásne pruhované. Plávali si v šíkoch, akoby sa nechumelilo.

Suma-sumárum to bol úžasný ponor, na podmienky relatívne chudobného Jadranského mora vysoko nadpriemerný. A kto by si pomyslel, že uvidím tu na vlastné oči Modrého žraloka a ešte tak blízko pri základni priamo pod našim nosom. Preto niet divu, že keď sme spolu s Marcelom čučali na dekompresii, prisahámbohu som čakal či sa neobjaví zozadu napríklad taký veľrybák!

Robert Korim