Vrak ponorky Rubis, Cap Camarat - Francúzsko

                                                                                                                         Pridané 28.11.2011

Jeden z najznámejších vrakov vojenskej ponorky leží v 40-metrovej hĺbke vo francúzskych vodách pri myse Camarat neďaleko turistického centra Saint Tropez

Väčšina začínajúcich potápačov si pod pojmom vrakové potápanie predstaví obrázok ako vystrihnutý z kresleného vtipu. Takmer nikdy v ňom nechýba pieskové dno s kýlom a dohora trčiacimi zbytkami lodných rebier akejsi galeóny, v ktorej útrobách spočívajú truhlice s bájnymi pokladmi. Ale vrakom nenazývame len torzá oplachtených plavidiel, ale aj zostatky automobilov, lietadiel ba aj lokomotív. Medzi rarity, ktoré dokážu potešiť srdce milovníka vrakového potápania patrí aj tých niekoľko ponoriek, ktoré ležia v dosahu hĺbkových limitov rekreačných potápačov.

Aj keď subjektívny pohľad na krásu jednotlivých vrakov môže byť odlišný, vrak ponorky RUBIS je v radoch potápačov považovaný za jeden z najkrajších na svete. Túžba ponoriť sa na tejto lokalite je v potápačskej komunite taká samozrejmá ako pre archeológov návšteva pyramíd v Gíze na predmestí Káhiri.

Rubis patril do triedy ponoriek typu Saphir. Toto plavidlo s dĺžkou 66 m, šírkou vyše 7 m a výškou vo veži 9 m bolo postavené v Toulonských lodeniciach. Po spustení na vodu v roku 1933 bolo zaradené na kladenie mín. S hmotnosťou 923 ton Rubis dosahoval rýchlosť 12 uzlov na hladine, respektíve 8 uzlov pod vodou. Jeho operačná hĺbka sa pohybovala okolo 80 metrov a posádku tvorilo až 40 námorníkov a 5 dôstojníkov.

Z historických prameňov vieme, že ponorka položila počas 28 plavieb celkom 683 mín, ktoré sa stali príčinou potopenia pätnástich doprovodných plavidiel siedmych hliadkových člnov a jednej nákladnej lode s výtlakom 4360 ton, nepočítajúc ťažko poškodenú ponorku. Na konci vojny sa Rubis triumfálne vrátil do Toulonu, kde posádke udelili najvyššie francúzske a britské vyznamenania. Po generálnej oprave ponorka Rubis niekoľko rokov slúžila ako cvičné plavidlo francúzskeho námorníctva. V r. 1950 ju prestavili na plávajúce cvičisko pre námorných kadetov a neskôr slúžila aj pri pokusoch so sonarom.

Stratégia potápania na ponorke Rubis vychádza z ubytovania na pláži južne od Saint Tropez a využitia služieb miestneho potápačského centra. Našim sprievodcom po vrakoch, ktorých je v týchto vodách neúrekom, sa stal vo Francúzsku žijúci Nemec Alex. Na miesta ponorov sa tu potápači dopravujú rýchlymi, 6-8 metrov dlhými nafukovacími člnmi.

Brífing pred ponorom bol pomerne stručný a obmedzil sa na základné parametre zostupu. Viac ani nebolo treba. Každý z nás bol dôkladne pripravený a poznal históriu ponorky, ktorá bola nositeľkou Záslužného kríža za účasť v oslobodzovacích bojoch druhej svetovej vojny. Ako hrdinu ju so všetkými poctami potopili v roku 1958 len preto, aby sa vyhla potupnému osudu – zošrotovaniu. Jej vrak sa tak na dlhé roky stal nemým pamätníkom nefalšovaného hrdinstva posádky a ojedinelým historickým objektom.

Osobitne nás však vystríhali pred penetráciou do vnútra ponorky. V jej útrobách údajne žije niekoľko mimoriadne veľkých exemplárov morských úhorov. Je to tvor, ktorý vďaka ostrým zubom a nesmierne dôraznému stisku čeľustí dokáže ublížiť aj človeku. Na ilustráciu nám francúzsky divemaster ukázal niekoľko fotografií, na ktorých bola tvár muža v neopréne poznačená dvoma nepeknými ranami. Aj taká môže byť daň za vniknutie do kráľovstva obyvateľov vrakov morí.

Po brífingu montujeme výstroj a naša potápačská skupinka – päť mužov a tri ženy – sa plná očakávania nalodila do člna. Náš sprievodca Alex smeruje nafukovací čln na otvorené more. Naviguje pre nás nepochopiteľným spôsobom, a akoby riadený nejakým šiestym zmyslom približne po štvrťhodinke absolútne suverénne vyhlási, že sme dosiahli lokalitu nad vrakom ponorky Rubis. Náš údiv je o to väčší, že z miesta, kde vrak údajne leží, pre rannú a pomerne hustú hmlu nevidíme kontúry brehu dostatočne jasne na to, aby sme boli schopní zamerať prípadné terestrické body aa použiť metódu triangulácie.

Jeho slovám však veríme a po krátkej príprave padáme do azúrovej hlbiny. Už po poklese o niekoľko metrov sa z temnoty postupne začali vynárať kontúry slávneho plavidla. Najskôr sa nedokážeme na vraku orientovať, ale po priblížení na hĺbku približne 25 metrov už celkom presne rozlišujeme provu aj zadnú časť ponorky.

Vrak si dodnes zachoval veľa zo svojej dôstojnosti a pochmúrneho, až hrozivého zjavu. V jeho okolí na dne niet žiadnej vegetácie len samý piesok. Zdá sa, akoby len uspatý číhal a čakal na pokyn neviditeľného veliteľa aby opäť ožil, zdvihol sa z dna odplával do šedomodrých hĺbok plniť ďalšie bojové úlohy.

Pri pohľad na majestátnosť plavidla sa nedokážem odosobniť od výjavu, ktorý sa mi ako film premieta pred očami a ktorý poznám z literatúry. Dňa 26. októbra 1976 sa na hladine na mieste potopenia Rubisu ešte raz rozozvučala siréna vojenskej lode Daphnée. Jej veliteľ predniesol krátky prejav a palubné delo vystrelilo 19 rán čestnej salvy. Do vĺn potom putoval popol zosnulého admirála Cabariera – rytiera Čestnej légie, náčelníka štábu francúzskeho vojenského námorníctva a prvého veliteľa tohto slávneho plavidla. Tak znela jeho posledná vôľa – byť pochovaný blízko čestného hrobu ponorky Rubis.

Prehliadku začíname od veliteľskej veže. Dosiaľ ju zdobí výstupok periskopu, určeného na pozorovanie situácie nad hladinou. Aj keď je ešte pokrytá plechom, jej vrstvy sa začínajú odlupovať. V tesnej blízkosti mostíka sa paluba kruhovite rozširuje a označuje miesto, kde kedysi stálo delo. Dokonca rozoznávame aj zvyšky zábradlia, pôvodne vedúceho od mostíka k delostreleckému stanovišťu. Dnes sa tu preháňajú len početné kŕdle rýb.

Výrazným detailom mohutnej prednej časti, týčiacej sa vysoko nad dnom, je píla na rezanie sietí, cez ktorú splýva mohutný zväzok spletených lán a reťazí. Práve na prednej časti ponorky sa zub času podporovaný procesom korózie podpísal najviac. Krycí plášť jej trupu je silne poškodený, čo umožňuje nahliadnuť do jej vnútra, miestami až na dno ponorky. Kužely našich svietidiel odhaľujú neuveriteľné množstvo rôznych zariadení, komôrok, otvorov vytvárajúcich akýsi labyrint, ktorý sa celkom prirodzene stal domovom morskej fauny a flóry. Aj keď sú otvory na vystreľovanie torpéd zastreté závojom rias, sú ešte stále jasne viditeľné. Takmer všetky okupujú škvrnité murény, ktoré na nás hrozivo vycierali svoje papule.

Za veliteľskou vežou je niekoľko ďalších otvorov. Menší na základni a tesne za ním väčší, kedysi opatrený zatváracím mechanizmom. Zhora nazeráme do otvorov a len veľmi ťažko odolávame nutkaniu vliezť do útrob ponorky. Nedovolí nám to len zdravý rozum a spomienka na tých pár fotografií, ktoré nám Alex ukázal pri príprave na ponor. Škoda, na očiach mojich druhov aj cez sklá masiek vidím, že by si radi zopakovali scénu z jedného dokumentu kapitána J. Y. Cousteaua.

Ako vieme z jeho knihy „Svet Ticha“, skupina tu koncom 40-tych rokov nakrúcala cvičné úniky z potopenej ponorky. Pamätáme si aj to, ako sa poklopy komôr pre núdzový výstup otvorili ako lastúry a „zachránení trosečníci“ chvatne v prúde bublín opúšťali plavidlo smerom k hladine. Z hĺbky okolo 36 metrov to bol nepochybne úctyhodný výkon.

Smerom ku korme sa otvára približne šesť metrov hlboká šachta, vktorej boli pôvodne umiestnené míny, čo čiastočne vysvetľuje robustný vzhľad tohto typu ponorky. Až 32 mín bolo v dvoch skupinách umiestnených po bokoch trupu zvisle nad sebou v sériách po 8 kusov. Po dosiahnutí cieľového miesta sa míny uvoľňovali pomocou stlačeného vzduchu. Pritom bolo nutné po vypustení míny rýchle kompenzovať stratu jej hmotnosti, aby nedošlo k vynoreniu v nepriateľskom akvatóriu. Ani zadné delo, pôvodne zapustené v akejsi kruhovitej aréne, už nie je na svojom mieste v strednej časti Rubisu.

Najviac poškodenou časťou ponorky je korma, ktorou plavidlo pri potopení pravdepodobne narazilo na dno. Množstvo trosiek tu v 42-metrovej hĺbke pokrýva okolie. Motormi ponorky boli štvortaktné šesťvalce firmy Vickers-Amstrong s výkonom 650 koní. Ponorka bola vybavená aj dvoma elektromotormi, ktoré ju poháňali pod vodou. Ani skutočnosť, že na konci hriadeľov márne hľadáme mohutné trojlistové vrtule z medi, nemôže pokaziť celkový dojem z vraku.

Všetky radovánky sa však raz skončia, a tak na signál vztýčeného palca poslúchame rady našich počítačov a pomaly opúšťame vrak. Lúčime sa s ním s vedomím, že sa rozhodne nevidíme naposledy. Au revoir, Rubis!

Miro