Nakwakto Rapid, Britská Kolumbia - Kanada

                                                                                                                         Pridané 25.10.2011

V potápačskej literatúre sa terény na severozápadnej strane amerického kontinentu označujú ako Emerald See, teda „smaragdové more“. Prvýkrát tento výraz použil ktosi zo slávnej posádky Calypso, ktorá tu pred desiatkami rokov pod vedením kapitána J.Y. Cousteaua realizovala výskum. Práve tu, v pobrežných vodách Britskej Kolumbie som zažila jeden zo svojich najúchvatnejších potápačských zážitkov.

Divočina v Seymour Inlet

Z Vancouveru, metropole provincie, viedla naša cesta na sever po ostrove Vancouver Island, až do prístavného mestečka Port Hardy. Tu sme sa aj s potápačským výstrojom naložili na malé obojživelné lietadlo. Polhodinový let s týmto korábom bol istotne pre každého z nás nezabudnuteľným zážitkom. Z výšky sme si mohli pohodlne pozrieť členité kanály Seymour Inlet, jedného zo zálivov zarezaných niekoľko desiatok kilometrov do pevniny.

Náš pilot bravúrne dosadol na hladinu len neďaleko skupinky plávajúcich domov, ktoré sa po nasledovný týždeň stali našim domovom. Ocitli sme sa tak v lone skutočnej prírody, kedy podľa slov našich hostiteľov, bol najbližší sused od nás vzdialený viac ako 30 km. Do celkom tesnej blízkosti ku nám chodili vlci, kojoti aj pumy. Chute na nočnú prechádzku na breh, nás ihneď prešli po tom ako sme po niekoľko krát videli sa potulovať po súmraku alebo nadránom obrovské medvede.

Prúdové potápanie

Rovnako bohatý život aký nás prekvapil na súši, bol aj pod vodou. Všetci sme sa zhodli v tom, že čo do počtu živočíchov bola Britská Kolumbia porovnateľná s hociktorým morom tropického pásma. Rozdiel bol len v ich veľkosti. Morský ježko tu dosahoval rozmerov futbalovej lopty, hviezdovky boli veľké ako paraboly dáždnikov a za špongie sa mohol potápač kľudne schovať. Kraby mali rozpätia nôh aj do dvoch metrov. Z rýb sa nám najviac páčili veľké pažravé garupy a nám neznáme druhy ostriežov.

Na miesto murén, na ktoré sme boli zvyknutý z Červeného mora, tu žije zvláštny tvor nazývaný „Vlčí úhor“. Je to čo do výrazu tváre mimoriadne nepekná ryba, ktorej hlavnú potravinovú zložku tvoria morské ježovky. Drví ich aj s ostňami papuľou so silnými čeľusťami. To čo niektorým z nás spôsobilo pod vodou razantnejšie zakusnutie do náustka, nás však len čakalo. Bolo to stretnutie s gigantickou tichomorskou chobotnicou. Až po dnes sa priečime, koľko metrov tento pokojne si okolo nás plávajúci tvor vlastne mal. A to vraj podľa domácich bol nedospelý jedinec......

K zvláštnostiam tunajšieho spôsobu potápania patrilo dôkladné plánovanie časového harmonogramu zostupov, ktoré bolo celkom podriadené pravidelnému pohybu morskej vody. Väčšinou sme čakali kompletne oblečení na povel „jump“, ktorý prišiel tesne pred vrcholiacim odlivom a každý potápač musel zodpovedne dodržiavať maximálnu dobu ponoru, pretože v opačnom prípade sa mu mohlo ľahko stať, že sa vynorí aj o kilometer ďalej než pôvodne myslel.

Nakwakto Rapid

Na posledný ponor, ktorý som absolvovala v Britskej Kolumbii som obzvlášť hrdá a pravdepodobne naň nikdy nezabudnem. V ústi jedného z hlavných kanálov, ktorý odvodňuje pre naše pomery nepredstaviteľne veľkú vodnú plochu, už pravdepodobne niekoľko storočí leží malilinký ostrovček s exoticky znejúcim menom Nakwakto Rapid. Aj keď jeho plocha istotne neprevyšuje rozmery tenisového ihriska, statočne odoláva masívnym pohybom morskej vody.

Jeho brehy sú omývané pravidelným prílivom a odlivom, ktorého sila tu mení výšku hladiny o 6 metrov. Tento gigantický objem vody sa v procese pretláčania v úzkej tiesňave dokáže zmeniť behom niekoľkých okamihov z pokojnej zátoky na dravú rieku. Pochopiteľne sme vedeli, že nás čaká „prúdový ponor“. Veď koniec–koncov iné sme v Kanade ani nezažili. Prakticky všetci v našej skupine mali bohaté skúsenosti s prúdovým potápaním z trópov. Rozdielna bola jeho intenzita.

Ten, ktorý považovali v Kanade za „moderate“ teda stredne silný, by bol bezpochyby v Egypte dôvodom na okamžité ukončenie ponoru a zastavenie akýchkoľvek potápačských aktivít! Mňa osobne najviac prekvapila neustála prítomnosť vzostupných aj zostupných prúdov, ktoré dokázali potápača v okamihu hĺbkovo premiestniť aj o desiatku metrov! Od domácich potápačov sme sa naučili pozorovať správanie malých rybičiek, ktoré pohybom svojho chvosta a natočením tela krátky okamih pred vertikálnym prúdením naznačovali, jeho pravdepodobný smer.

Časovaniu a príprave nášho vrcholného ponoru venovala posádka mimoriadnu pozornosť. V celku sme to chápali, aj keď podľa môjho názoru sa nás chystali vyhodiť v strede horskej rieky a nie v lokalite, ktorú označili visačkou rekreačného potápania. Po dopade do vody, musel každý z nás v precízne vymedzenom časovom okamihu doslova „doplachtiť“ do prúdového tieňa vytváraného ostrovčekom. Potom už stačilo len udržiavať pozíciu kŕčovitým úchopom za skaly alebo rovnako zúfalého partnera. Na hranici viditeľnosti sa však odohrávalo úchvatné divadlo, keď sa v prúde okolo ostrova doslova bezmocne mihali kusy stromov, veľké ryby a ďalšie pre nás len ťažko identifikovateľné predmety.

Skutočnosť, že sme sa nakoniec všetci živí a zdraví dostali späť na loď považujeme dodnes za nepochopiteľnú. V tej chvíli sa pre nás zdalo jediným logickým ukončením ponoru odplavenie krížom cez Tichý oceán kdesi do Japonska. Až na základni nám domáci prezradili, že ostrovček Nakwakto Rapid je zapísaný aj v Guinessovej knihe rekordov ako lokalita s najrýchlejším prílivom na svete, ktorý v extréme dosahuje rýchlosť až 40 uzlov! Aj táto skutočnosť je dôvodom, prečo podnes pyšne nosím tričko s nápisom „I dove Nakwakto Rapid“.

Ernest Tumann

Člen redakčnej rady SCUBA.SK. Prvý ponor pod hladinu absolvoval
už v roku 1978. Ako dlhoročný potápač sa intenzívne venuje najmä
výrobe a vývoju potápačského materiálu, výstroja a pomôcok.
Publikuje v časopisoch aj internete. V súčasnosti žije v Rakúsku.

Napíš autorovi