Žraloky v Gansbaai - JAR

                                                                                                                         Pridané 25.10.2012

Túžba vidieť žraloka

Čo bolo na začiatku? Už ani neviem snáď to bol len spontánny nápad, ktorý však hneď všetkých zúčastnených ”chytil”. Nápad vidieť najobávanejšieho žraloka na vlastné oči. Nastalo obdobie horúčkovitých príprav, zháňania leteniek, vybavovania dovoleniek, presviedčania manželiek (niektoré súhlasili len pod podmienkou osobnej účasti) až prišiel ten očakávaný deň a my sme nasadli do airbusu s konečnou stanicou v Capetowne v Juhoafrickej republike. Videli sme veľmi veľa zaujímavostí ale zážitok o ktorý sa chcem s Vami podeliť patrí medzi tie s veľkým Z.

Ale vráťme sa o pár dní späť, keď nastal deň, kedy možno uvidíme žraloka na vlastné oči. Je 9:00 hod nachádzame sa v prístave v Gansbaai asi 200 km južne od Capetownu. Za chvíľu s napätím nasadáme na 8 m čln nie moc vzbudzujúci dôveru. Posádka lode, ktorú tvorí kapitán (Andrew) a plavčík nám dáva potrebné inštrukcie. Vzápätí vyplávame.

Tulene

Cestou ”za žralokom” zakotvíme pri neďalekých ostrovoch, na ktorých sa nachádza najväčšia kolónia tuleňov pri africkom pobreží. Na malom ostrove žije asi 60 tisíc tuleňov. Prirodzene neodoláme možnosti zapotápať si s nimi. O bezpečnosť (žraloky) sa stará plavčík, ktorý potápa s nami ozbrojený veľkou harpúnou. Potápanie sa s tuleňmi patrí medzi najzábavnejšie zážitky pod vodou. Tulene na suchu tak neobratné sa pod vodou napriek svojej veľkosti a hmotnosti stávajú hravými stvoreniami, ktoré dokážu byť neuveriteľne vrtké, hravé a rýchle.

Pod vodou sa ukáže kto je tam na návšteve a kto je tam ”doma”. Tulene na človeka napriek svojej zjavnej prevahe neútočia, berú ho ako vhodný objekt na zábavu. A tak sa pokúšajú ťahať potápača za plutvu (aj sa im to darí), schovávať sa mu za chrbát, poštuchávať ho a pod. Keď sme sa do vôle vyhrali s tuleňmi, čo sme však v porovnaní s tým čo nás čaká považovali za predjedlo, vyplavili sme sa ďalej na šíre more.

Čakanie na Veľkého bieleho

Presúvame sa na miesto kde budeme čakať na hlavný bod programu „Veľkého bieleho žraloka“. Kapitán a zároveň hlavný vábič žraloka začal rituál jeho privolania. Biely žralok (po správnosti Žralok belavý) má neuveriteľný čuch, na mnoho km dokáže zacítiť krv. Vábenie začína naliatím asi 20 l oleja zo žraločej pečene do vody. Na hladine vidíme olejový pás, ktorý sa ťahá doďaleka až na miesto kde (snáď) pláva náš žralok. Neskôr začne kapitán do vody nahadzovať množstvo zvyškov z malých žralokov a ich vnútorností, ktorých pach (neuveriteľný) priláka v prvom rade čajky.

Oblečení do neoprénov pod horúcim slnkom napäto očakávame príchod žraloka. Kapitán mobilom obvoláva lode v okolí, ktoré tiež čakajú na ”svojho” žraloka. Spoza susedného ostrova hlási loď výskyt veľryby. My však vytrvávame na mieste čakajúc na vrcholný zážitok výpravy. Kapitán nastokáva najsľubnejšiu návnadu (malého zdochnuté tuleňa nájdeného neďaleko) na hák, ktorý ťaháme za loďou. Naše napätie po dvoch hodinách čakania opadáva. Najväčšiu radosť z nášho pobytu na mieste a sústavného hádzania rybích zvyškov do vody majú prirodzene čajky, ktoré nás neustále obklopujú a radostne škriekajú s každým vhodením potravy do vody.

Príde ?

My sedíme v lodi a začíname mať pochybnosti. Príde? Nepríde? O tretej poobede keď sa už aj kapitán začína tváriť skleslo na nás padá depresia. Precestovali sme za žralokom 8 000 km a neuvidíme ho? Nič sa nedá robiť kapitán nám oznamuje, že dlhšie ako do 16:00 hod nečaká. Už sme na mori široko ďaleko jediní, ostatné lode to na dnes vzdali. O pol štvrtej sa na nás usmialo šťastie , čajky vzlietli a začali vzrušene škriekať a oznamovať príchod žraloka (Šááárk, Šáárk ...).

Kapitán nám potvrdzuje - žralok je nablízku. Skutočne o malú chvíľu vidíme charakteristický trojuholník krúžiť okolo lode. Nastáva horúčkovitá príprava na ponor posledné inštrukcie od kapitána, dobliekame si posledné časti výstroje, rozdeľujeme sa do dvojíc a prvá dvojica sa spúšťa do klietky. Žralok asi 4 metrový sa približuje a v malej vzdialenosti krúži okolo lode. Prvá dvojica je už v klietke a sleduje dianie pod vodou. Vtom nám kapitán oznamuje prítomnosť ešte jedného žraloka a je to žralok podľa kapitána asi 6 metrov dlhý.

Dotkol som sa ho ...

Pod vodou je dosť zlá viditeľnosť a tak „ho“ uvidíme až celkom blízko. Pláva pokojne na prvý pohľad nerobí ani jeden zbytočný pohyb v duchu premietame otázku Je nažraný? A máme zvláštny majestátny pocit Po chvíli menší žralok odpláva a na scénu nastupuje jeho väčší a bojovnejší kolega. Vidím ho, približuje sa, vrhá sa na návnadu a len tak mimochodom naráža do našej klietky a „dotýkam sa žraloka“, ktorý ladným pohybom pláva vdiaľ zanechávajúc za sebou dojem absolútneho vládcu mora.

Aké je to vidieť ľudožravého žraloka v jeho prirodzenom prostredí? Je to pocit, ktorý sa dá len ťažko popísať, pocit kedy sa človek musí skloniť pred tvorom, ktorý tu je už odpradávna ,ktorý pod vodou nemá svojho premožiteľa a ktorého človek napriek ”technickému pokroku” neprekoná. Možno sme ”pánmi” na suchu, ale pod vodou sú tu tvory ktorým sa nikdy nevyrovnáme. Dotkol som sa žraloka - (alebo on mňa) a bol to dotyk na ktorý nikdy v živote nezabudnem.

Žraloka sme videli a jediné z čoho je mi smutno je to či napriek rozmanitosti prírody zažijem ešte niekedy pri potápaní niečo, čo tento pocit prekoná.

Andrej