Dýchanie z potápačského prístroja

                                                                                                                         Pridané 7.11.2012

Nováčika vždy prekvapí, aké jednoduché je dýchanie zo súčasných potápačských prístrojov. Stačí si náustok vsadiť do úst medzi zuby a začať dýchať. Napriek tomu si väčšina inštruktorov potápania plne uvedomuje, že ľudský jedinec nemá žiabre. Namiesto nich si Homo Sapiens vymyslel prístroj, ktorý mu ich funkciu (dodávku kyslíka do pľúc) nahradzuje.

Unikátnosť dýchania

Práve dýchanie zo SCUBA = teda prístroja, ktorý nás drží umelo pri živote v tomto relatívne cudzom prostredí pre človeka je činnosťou, ktorá nás najviac odlišuje od všetkého, čo človek v oblasti športu či iných voľnočasových aktivít vykonáva. Ak sa pod vodou situácia akýmkoľvek spôsobom či stupňom rizika skomplikuje, sú fyziologické odpovede organizmu okamžité. Nech už ide o banálnu (neschopnosť vytiahnúť svietidlo z vrecka), či vážnu situáciu (uviaznutie vo vraku) telo zareaguje zvýšenou hĺbkou aj frekvenciou dýchania.

Poruchy dýchania, akými môžu byť kašľanie, kýchanie či zvracanie pod vodou sú vnímané veľmi vážne. Ak sa ocitne potápač v situácii, keď má málo či nebodaj žiadnu dýchaciu zmes, majú udalosti veľmi dramatický spád. Preto s nielen základným, ale aj všetkými pokročilými potápačskými výcvikovými programami vinie ako červená niť snaha inštruktorov, naučiť svojich zverencov základom správneho dýchania.

Normálne dýchanie

Našim študentom zo začiatku radíme zvyčajne dýchať pod vodou "normálne". Táto snaha je skôr zameraná na upokojenie študenta pri jeho prvých krokoch pod vodou v procese získavania potápačských zručností. Až neskôr začneme zdôrazňovať typické prvky a odlišnosti dýchania z potápačského prístroja, či sa sústredíme na zlepšenie spotreby plynu. V skutočnosti, najefektívnejšie dýchanie vôbec nie je tým "normálnym" - suchozemským.

Ústami nie nosom

Pokiaľ nie sme prechladnutí, dýchame so zatvorenými ústami a vzduch nám prúdi dnu aj von cez nosovú dutinu. Ale regulátor je pochopiteľne dizajnovaný spôsobom, ktorý nás núti sa nadychovať ústami. Pre väčšinu potápačských benjamínkov to nepredstavuje žiaden problém. Už iná káva je keď dôjde na výdych. Typickou chybou začínajúcich potápačov je, že výdychujú nosom. Z toho sa pravda nestrieľa, akurát že ich masky sa potom neuveriteľne rosia a tak obyčajne veľa zo života pod vodou nevidia.

Na pobavenie ich skúsenejších partnerov, ktorí ventilujú len ústami je tu aj ďalší vedľajší efekt vydychovania nosom. Je ním smiešne sa hromadiaci vzduch v kukle ich neoprénov. Takto vytvorená „helma“ potom potápačovi zbytočne zvyšuje vztlak a niekedy aj posúva masku na tvári.

Celá kapacita pľúc

Z lekcie o anatomických rozdielov medzi mužom a ženou vieme, že krajšia polovička ľudstva dýcha skôr hornými lalokmi pľúc, thorakálne. Koniec koncov, my muži proti rýchlym a vysokým zdvihom horej časti ženskej hrude väčšinou výhrady nemávame. Mužská časť populácie dýcha viac „lenivejšie“ a využíva viac bruchom, abdominálne. Snahou potápačov by malo byť zamestnávať kompletný objem pľúc, akoby rozťahovať celý hrudník.

Hĺbka dýchu

Prehĺbenie dýchania prináša plyn do väčšieho počtu alveol = pľúcnych komôrok, ktoré sú v našom organizme zodpovedné za vlastnú výmena dýchacích plynov (kyslík a oxid uhličitý). Hlboké dýchanie lepšie podporuje výmenu kyslíka v sťažených podmienkach, aké predstavuje napríklad prostredia so zvýšeným tlakom. Z uvedeného je zrejmé, že nádych potápača, by mal v porovnaní s tým na súši byť hlbší a výdych dlhší. Tým sa vyrovná rozdiel vo zvýšenom dýchovom objeme ventilovaného plynu.

Úplný výdych

Potápač by sa v procese osvojovania si potápačských zručností mal skoncentrovať aj na vydychovanie. Aj keď rozhodne nehovoríme o úplnom výdychu, precíznejšie zbavovanie sa obsahu pľúc redukuje množstvo "mŕtveho plynu" ktoré sa opätovne vdychuje. Organizmus tým udržuje zníženú hladinu CO2. Vysoké CO2 by spúšťalo nutkanie na ďaľší nádych aj v prípade, ešte postačujúcej úrovne O2. Okrem toho hlboké vydychovanie predlžuje čas pred pocitom potreby ďalšieho nádychu, čo do značnej miery súvisí so žiadanou spotrebou plynu.

Rýchlosť a frekvencia

Pokoj a rozvaha sú esenciálnou súčasťou všetkých potápačských aktivít. Dýchanie nevynímajúc. Potápač by sa mal snažiť o pomalé, relaxované striedanie nádychov a výdychov. Zvýšenie frekvencie, ku ktorému dochádza pri už spomínaných „neštandardných“ situáciách pod vodou, znamená pre potápača zmeny dýchacích odporov.

To spôsobí hromadenie oxidu uhličitého v horných cestách dýchacích i v celom organizme a v konečnom dôsledku vyvolá ešte väčší „hlad“ po vzduchu. Na takýto zvýšený dopyt po kyslíku reaguje telo ešte rýchlejším dýchaním a celý proces sa môže zacyklyť a vyústiť pre potápača v nebezpečnú situáciu.

Odpor

Pretože pod vodou dýchame plyn pod zvýšeným tlakom aj hustotou, je potápanie vždy spojené s určitým nádychovým/výdychovým odporom. A ten nedokážu úplne eliminovať žiadne, ani tie najlepšie či najdrahšie regulátory na svete. Tento fakt sa vypuklo prejavuje najmä s pribúdajúcimi metrami hĺbky. O to jasnejšie so vo svetle týchto skutočností javí potreba dýchať pod hladinou pomaly a relaxovane.

Rytmika a kontinuita

V bežnom živote je normálnym spôsobom dýchania cyklus: NÁDYCH - VÝDYCH - PAUZA. Pod vodou by sme sa mali skôr riadiť rytmom: NÁDYCH – KRÁTKA PAUZA – VÝDYCH – KRÁTKA PAUZA. Nielen že týmto spôsobom dáme pľúcnym komôrkam viac času na výmenu dýchacích plynov, ale takýmto zadržaním dychu na krátky okamih pred výdychom vyjdeme v ústreti našim snahám o čo najlepšiu spotrebu dýchacieho média.

Zdôraznili sme dostatočne prívlastok „KRÁTKA“ pauza ? Otázka je tu namieste, pretože súvisí so základným pravidlom potápania:

„NIKDY NEZADRŽIAVAJ DYCH !“

Dôvod je čitateľovi určite jasný. Potápačské príručky sú plné všelijakých potencionálnych nehôd a zranení súvisiacich s potápaním. Ich autori strašia budúcich adeptov rôznymi kyslíkovými otravami, dekompresnými chorobami a nebezpečnými živočíchmi. Ale reálne ohrozenie predstavujú pre začínajúceho potápača, ktorý sa pohybuje väčšinou v plytkých vodách najmä poranenia pľúc z pretlaku – barotraumy. Preto bacha na zadržiavanie dychu !

Facit

Takže úloha je jasná:
- ústami
- pomaly a relaxovane
- celými pľúcami
- primerane rýchlo
- s miniatúrnymi pauzami
A predovšetkým KONTINUÁLNE bez zadržiavania dychu !

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi