Ako starnem s potápaním

                                                                                                                        Pridané 15.4.2013

Čas je neúprosný. A hoci nás na fyzike učil, že každému plynie rovnako, všetci zo skúsenosti vieme, že tomu tak nie je. Je rozdiel, ako beží čas pri výstupe na hladinu s minimálnou zásobou vzduchu, či ako sa vlečú tie 3 minúty na bezpečnostnej zástavke v chladnej vode, keď už ťa intenzívne tlačí mechúr.

Ale nie o takomto plynutí času som chcel písať. Mám na mysli skôr komplexnejší pohľad na vec problematiku. Pre môjho syna, predstavuje 2 mesačné obdobie prázdnin stále ešte významný kus, či podiel z celkovej dĺžky jeho života. Pre mňa už aj medziolympijský 4 ročný cyklus predstavuje len akési “prefrngnutie” hodiniek popod nos. A najhoršie je, že ten môj ciferník ktosi roztáča stále rýchlejšie a rýchlejšie.

Ale teraz na potápačskú tému. O tom, ako sa mi nožnice vekového pomeru (to znamená môj vek a priemerný vek našich potencionálnych kurzistov) stále roztvárajú, som už v niektorom úvodníku písal. Aj to ako boli najskôr starší, potom rovnocenní a teraz vyzerajú ako sopliaci. Všimol som si však pár iných skutočností.

Napríklad také počítače. Celý svoj potápačský život som nosil hodinky, neskôr počítač na zápästí pravej ruky. Na ľavú som si dával kompas. A tak som si zvykol pod vodou zaujať polohu s pohodlne spojenými rukami, pričom som skvele videl na oba prístroje. V poslednom období sa ale situácia akosi zmenila. Na inštrumenty už tak dobre nevidím. Ktosi mi stále mieša vodu pred nosom a číslice a písmená na ich displejoch sú rozmazané.

Keď si chcem odčítať údaje z ktoréhokoľvek prístroja, musím si rozpojiť ruky a vystrieť pažu. To ešte ide, len sa tak trochu obávam čo bude neskôr, keď to už nebude stačiť. Vraj pomôže dlhšia HP hadica s počítačom a kompasom v spojenej konzole….

Alebo taký Nitrox. Keď som ako prvý slovenský inštruktor potápania s EANx vyčistil prvé fľaše pre používanie s kyslíkom obohatenými zmesami, opatril som ich (ako bolo vtedy štandardom) nálepkami “Nitrox”. Keď som vtedy realizoval kurzy, miešal som svojim študentom zmes, no v rámci šetrenia kyslíkom som si do svojej, taktiež s nálepkou, púšťal len vzduch.

Dnes sa situácia zmenila. Keď som nútený dolu na našej základni na Korčuli niekedy absolvovať 3-4 ponory hoci aj len v stredných hĺbkach, nenápadne a potajomky si vzadu tak, aby ma nikto nepristihol pripúšťam do svojej fľaše (pravda - bez nálepky) kyslík a prilepšujem zmes. Výsledkom je, že večer nie som až tak strašne dobitý…..

Alebo čosi o fľašiach. Predtým, keď som sa venoval “Hard Core” technickému potápaniu, som aj so setom 2x18 a s niekoľkými stage fľašami po bokoch vyliezol na Košariskách po briežku nahor k autám. Neskôr to bolo len aj v súčasnosti “moderné” dvojča 2x12. Teraz mám desinky a pochopiteľne ubudlo aj stagov. Ale vážne sa zaoberám myšlienkou, že si poskladám takú sexi zostavu 2x7 litrov….

A rozprávať či písať v tomto duchu by sa dalo aj viac. O tom ako mi ktosi stále zmenšuje môj oblek. Najskôr mi stačila veľkosť “Medium”, neskôr som prešiel na medziveľkosť “Medium-Large”. Dnes mi na moju postavu bezvadne sadne “Large-Short”, to jest špeciálna verzia veľkosti Large so skrátenými pažami a nohami….

Alebo o tom, ako som dokázal do Transitu naložiť náš Schiffauerácky kompresor hoci aj sám, či vybrať závesný Suzuki 25 z člna a vyhodiť na palubu lode. A tak ďalej. Ale verte mi, že akosi najhoršie znášam to, ako ma pri vode dievčatá a ženy v neoprénoch zdravia: “Dobrý deň” a následne mi vykajú….

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi