Pro Dive ChorvŘtsko 
 

Prvýkrát pod ľadom - Senec

                                                                                                                         Pridané 25.10.2011

 

Pre Homo Sapiens-a ako živočíšny druh je prirodzené, že chce kráčať smerom vpred, riešiť čoraz zložitejšie úlohy a hrdo niesť zástavu pokroku. Výnimkou nie je ani oblasť potápania, v ktorej každý vášnivejší priaznivec tohto športu pravdepodobne dospeje raz do bodu, keď je presvedčený, že je nevyhnutné aby okúsil vzrušenie z potápania pod ľadom. Toto nutkanie neobišlo ani moju maličkosť a tak som sa po kratšom váhaní ocitol v jedno januárové predpoludnie na bývalom bagrovisku neďaleko Slnečných jazier v Senci podupkávajúc po ľade s pohárom čaju v rukách.

Teplota vzduchu sa pohybovala niekoľko dielikov pod bodom mrazu. O teplote vody som nemal najmenších pochýb. Z teórie som vedel, že to bude čosi medzi 2-4 stupne Celzia. Vedúci akcie, Robo Korim nás najskôr povelmi usmerňoval pri úprave miesta ponoru. Na moje veľké prekvapenie, vysekať dieru do ľadu vôbec nie je také jednoduché. Po úmornej lopote, ktorá ma až nad mieru zahriala, postupne odkladám stále viac súčastí svojho odevu a konštatujem, že som nielen spotený, ale na nohách aj v celej spodnej časti tela premočený od fŕkajúcej vody.

Odrazu sa mi pôvodný nápad priniesť aj motorovú pílu nezdá až tak za vlasy pritiahnutý. Ale chceme mať predsa z ponoru zážitok ! A tak sa ešte usilovnejšie ďalej oháňam sekerou. Ďalším problémom je, čo s obrovskými kusmi ľadu, ktoré ostali voľne plávať uprostred osekaného otvoru. Naše pokusy vytiahnuť kryhy von zlyhali pre ich enormnú hmotnosť. Nakoniec to riešime kompromisom, keď časť z nich zasúvame pod ľad a časť krvopotne vyťahujeme von. Celý manéver je doprevádzaný smiechom, keď ten najmenej opatrný z nás po šmyku a následnom páde takmer končí vo vode.

Nasleduje brífing, pozostávajúci zo zloženia dvojíc, náčrtu plánu ponoru a rozboru predpokladaných situácií vo vode. Veľkú časť venoval Robo aj výkladu vopred dohovoreného riešenia prípadných mimoriadnych situácií. V priebehu pohovoru, najmä keď podrobnejšie rozpitváva možnosť zamŕzania dýchacej techniky cítim, ako ma nadšenie postupným ochladzovaním tela po predchádzajúcej „rozcvičke“ navyše umocnené premočenými topánkami postupne opúšťa. Ani naši rodinní príslušníci, amatérski kameramani a ďalší pomocníci neuniknú jeho pozornosti, pretože taktiež obdržia úlohy spojené s podávaním a nasadzovaním výstroja, udržiavaním poriadku alebo aspoň podávaním horúcich nápojov.

Tak nejak podvedome, ako vyznavač lyžovania a ďalších zimných športov čakám na príležitosť, kedy budem môcť z náprsného vrecka vytiahnuť ploskačku a všetkých navôkol ponúknuť dobrou domácou slivovicou. Netrúfam si však, pretože najmä časť skúsenejších potápačov, ktorí nás nováčikov majú dnes pod ľadom zaúčať sa tvári dosť seriózne. Dobre som urobil, pretože na záver brífingu Robo z titulu vedúceho vyhlasuje nielen časový harmonogram ale upozorňuje na disciplínu a absolútny zákaz požívania alkoholických nápojov až do ukončenia akcie.

Obliekame sa do sucháčov a riešime ďalšie podrobnosti nášho ponoru. Do vody pôjdem vzhľadom na premočené topánky v prvej dvojici, so starým bobrom ktorý má na konte desiatky ľadových ponorov. Snažím sa opakovať všetko čo robí. Keď zbadám, že namiesto trička si dáva na telo rolák – okamžite mením konfiguráciu spodného oblečenia aj ja. Keď si čistí masku hodvábnou šatkou – robím to isté. Keď sa s úškrnom díva na môj parádny šnorchel, pripevnený na maske – ihneď ho demontujem. Najviac som zvedavý, aký rozdiel budem pociťovať v teplote. Dnes si totiž po prvý krát budem do suchého obleku dofukovať namiesto vzduchu argón. Keď si môj druh tesne pred ponorom rukavice predhrieva v termoske s teplou vodou – neváham a kopírujem ho.

Posledným úkonom pred zosunom pod vodnú hladinu je pripevnenie úväzu, prostredníctvom ktorého bude môj šéf pod vodou komunikovať s našim signalistom a ktorý bude pochopiteľne našou pupočnou šnúrou spájajúcou nás s otvorom v ľade. Ja budem so svojim partnerom spojený krátkym lanom. Moje vzrušenie je tak veľké, že vôbec nepociťujem chlad a prvé nádychy pod vodou ešte v priestore diery nesmierne prežívam. Teória neklamala, voda je veľmi priezračná. Po finálnej kontrole výstroja sa vydávame v ústrety ľadovej kráse. Všetko okolo nás je v porovnaní s potápaním v lete akési tichšie a pokojnejšie.

Ryby nevidím, ale o to viacej si všímam poskakovanie bubliniek vydychovaného plynu na plafóne tvoreného zamrznutou hladinou. Môj cvičiteľ prepláva krátku, asi len 15 metrovú vzdialenosť jedným smerom a jemným poloblúkom sa vraciame k otvoru. Pod priestorom s voľnou hladinou ostávame stále zanorení a po výmene signálov O.K. sa vydávame opäť, tento krát iným smerom. Dôvod prečo sme sa nevynorili poznám z úvodného brífingu. Ak by sme naše regulátory vystavili vplyvom mrazu na súši, veľmi by sme zvýšili ich šance na zamrznutie. Čím sa dostávame ďalej od otvoru, tým je priestor vzhľadom na snehovú pokrývku tmavší – čo je príležitosť pre mňa sa blysnúť novou baterkou. Neodolám pokušeniu a lozím štvornožky po ľade odspodu ako pavúk.

Keď vytiahnem nôž a skúšam dlabať do ľadu otvor zisťujem, prečo podobné pokusy o presekanie sa nahor vždy zlyhali.... Rovnako aj definitívne chápem prečo venoval môj druh pred ponorom takú pozornosť uviazaniu druhého konca lana o pevný predmet na brehu a nastaveniu kompasu. Najviac sa zabávam na bublinkách vydychovaného vzduchu, ktoré veselo poskakujú po ľade na všetky strany. Stále mi ešte nie je zima, ale neviem či tým argónom alebo viac vzrušením.

Dohovorená polhodina prešla priam neuveriteľne rýchlo a tak, keď sa naše hlavy doprevádzané cvakotom aparátov vynorili v otvore, bola už ďalšia dvojica v sede nad hladinou pripravená sa zanoriť. Chlapci vyzerali tiež nabudení, pretože posledných 30 minút strávili kompletne oblečení v úlohe záložného týmu, pre prípad neočakávaného priebehu udalostí.

To isté čaká teraz nás, ale nie je mi to vôbec nepríjemné aspoň si v kľude ešte raz premietnem celý ponor pospiatky. Po chvíľke cítim ako mi tuhne z vonku celý oblek na ktorom sa teraz vytvorila vrstva ľadu. Asi len tak ľahko nepôjde z tela dolu. Nevadí – veď teraz som už rozhodne v očiach tej mojej hrdinom, ktorý sa nebál ani prejsť takýmto zimným potápačským krstom !



Jano

Svoj prvý potápačský certifikát získal v roku 1997.
Odvtedy nevynechá žiadnu príležitosť sa zanoriť.
Občas fotí a napriek tomu, že veľa nerozpráva niekedy
aj píše do digitálnych potápačských médií.

Napíš autorovi

 


 

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 8. januára 2016