Pro Dive Chorvátsko 
 

Fly after Dive - Lietanie po potápaní

                                                                                                                         Pridané 2.12.2013

 

Teoretické východiská

Najskôr trocha teórie. Všetci sme sa v základných, pokročilých, špecializovaných, nitroxových......... (doplň si sám) kurzoch potápania učili, že rozdelenie ponorov na dekompresné a bez-dekompresné, je skôr len verbálny pokus odlíšiť ich náročnosť, než presným technickým popisom. Vieme, že po každom, aj celkom jednoduchom ponore zostáva v tele potápača určité nadnormatívne množstvo dusíka. Správnejšie by preto bolo rozdeliť ponory na tie, s priamym výstupom na hladinu, v protiklade k ponorom vyžadujúcim si stupňovitú dekompresiu.

Množstvo zbytkového dusíka, ktorý po uskutočnenom ponore zostáva v tele potápača závisí najmä od:
- hĺbky ponoru
- času stráveného pod vodou
- množstva a intenzity fyzickej námahy počas ponoru
- termálnych podmienok
- efektívnosti cirkulácie
- od spôsobu vysycovania po ponore

Z uvedeného vyplýva staré známe, že v prípade dlhších alebo hlbokých ponorov (prípadne ich kombinácie) absorbujú tkanivá ľudského tela oveľa viac dusíka, pričom jeho eliminácia potom trvá oveľa dlhšie. Vice versa – krátky alebo plytký ponor zaťažujú organizmus oveľa menej. V oboch prípadoch teda vysycovanie pokračuje aj po dosiahnutí hladiny, až po úplnú desaturáciu.

Všetky štandardné bezpečnostné pravidlá správania sa potápačov (NDL, maximálna povolená rýchlosť výstupu, bezpečnostná zastávka v 5 m/ 3 min atď.) počítajú so skutočnosťou, že po vynorení sa na hladinu, bude potápač dýchať vzduch s normálnou hodnotou atmosférického tlaku. S rovnakým predpokladom pracujú potápačské tabuľky, počítače a ďalšie pomôcky pre určenie výstupového režimu. Potápača „pustia“ na hladinu tak, aby sa inertné plyny nestihli prejaviť symptomaticky.


Nebezpečné zníženie hodnoty tlaku

Ak sa však potápač po ponore (rozumej v čase, keď jeho tkanivá pokračujú vo vysycovaní) ocitne v prostredí s redukovanou hodnotou tlaku vzduchu hrozí mu, že sa pôvodne neškodné „tiché“ bubliny môžu začať negatívne prejavovať spomaľovaním krvného toku a tým aj zmenou kvality vysycovania.

Potápač si takýmto spôsobom môže „uhnať“ DCS napríklad v prípade, že po ponore cestuje späť domov autom cez hory alebo priesmyky vo vyšších nadmorských výškách. Častejšie sa však môže ohroziť vtedy, ak priskoro nastúpi na let lietadlom. Kabíny bežných osobných lietadiel sa z ekonomických príčin pochopiteľne nepretlakujú na hodnotu „normálneho“ atmosférického tlaku. Hoci sa počas transkontinentálnych letov presúva lietadlo vo výške cez 10.000 metrov, upravujú letecké spoločnosti tlak v kabíne len na čosi cez 0,7 ATA.


Prevencia

V záujme bezpečnosti je preto nutné pred letom lietadlom, alebo jazdou do vrchov zostať určitý čas na hladine mora alebo v rovnakých tlakových pomeroch. Toto opatrenie umožní elimináciu prebytočnému dusíka a významne zvýši mieru ochrany jednotlivca pred získaním DCS.

Napriek uvedenému je veľmi ťažké presne kvantifikovať tento časový interval. Počas 100 rokov dlhej histórie skúmania DCS a účinkov zvýšeného tlaku na človeka vôbec, sa objavil celý rad teórií, ktoré sa napodiv navzájom dosť výrazne odlišujú. Na ich základe vznikli doporučené pravidlá, kvantifikujúce „bezpečné“ časové intervaly pred nástupom do lietadla. Výskum dostal názov Fly After Diving (ďalej FAD) a spomínané doporučenia sa označujú ako bez-odletový čas (No-Fly Time).


Americké U.S. NAVY

V minulosti sa najmä potápači riadiacimi sa tabuľkami U.S.NAVY pridŕžali pravidla, že pred zmenou nadmorskej výšky (alebo iným spôsobom zníženia hodnoty okolitého tlaku pod 0,75 ATA) sa musia pri počítaní času povrchového intervalu dostať aspoň do tlakovej skupiny „D“ uvedených tabuliek. Pochopiteľne, že tieto pravidlá sa datujú ešte do minulého storočia. Preto niet divu, že najnovšie výskumy nepovažujú toto pravidlo za dostatočne konzervatívne.


Britský BSAC

Na britských ostrovoch sa po dlhé desaťročia tradovalo, že cestovanie lietadlom v kabíne ktorého je tlak upravený na výšku približne 1 500 – 3 000 m n.m. bolo bezpečné po 2 hod pri bez-dekompresných ponoroch a 24 hod po ponoroch vyžadujúcich si stupňovitú dekompresiu. Napodiv (?!) tieto pravidlá vôbec nebrali do úvahy dĺžku ponoru. Pochopiteľne dnes je každému absolventovi základného kurzu potápania OWD jasné, že zatiaľ čo v u krátkeho bez-dekompresného ponoru by 2-hodinový interval postačoval, istotne by nevyhovoval v prípade dlhých a hlbokých ponorov.


Švajčiarska škola

Švajčiarske tabuľky prof. Buhlmanna a ich deriváty špecifikujú povrchové intervaly ako “čakací“ (stojný) čas, v kvantifikovanej numerickej podobe. Jeho hodnota priamo závisí aj od dĺžky predchádzajúceho ponoru. Podľa týchto tablárnych schém môžeme po krátkom ponore letieť skôr než po dlhom.


Komerčné potápanie – DMAC

Britské olejárske spoločnosti v rámci bezpečnosti svojich potápačov, ktorý svoje základne opúšťajú na konci niekoľkodňových pracovných blokov letecky požiadali v roku 1982 výbor Diving Medical Advisory Comitee (ďalej v DMAC) o vypracovanie bezpečných ako aj praktických kritérií na bezodletový čas. V teame vtedy pracovali špičkoví svetoví fyziológovia, odborníci na potápanie ale aj na letectvo. Do úvahy vzali podmienky komerčných potápačov v Severnom mori, kde sa lieta helikoptérami vo výškach okolo 600 m.n.m., respektíve lietadlami vo výške 2 500 m.n.m.


DMAC regule pre lety po potápaní


Pre helikoptéry (výška okolo 600 m n.m.), pri celkovej dobe strávenej pod vodou za posledných 12 hodín, platia minimálne bez-odletové časy:

Menej ako 1 hodina + bezdekompresné ponory ..................................2 hodiny
Menej ako 4 hodiny + ostatné ponory so stlačeným vzduchom .......12 hodín
Viac ako 4 hodiny + trimixová saturácia .................................................24 hodín


Pre lietadlá (výška okolo 2 500 m n.m.), pri celkovej dobe strávenej pod vodou za posledných 12 hodín, platia minimálne bez-odletové časy:

Menej ako 1 hodina + bezdekompresné ponory .................................4 hodiny
Menej ako 4 hodiny + ostatné ponory so stlačeným vzduchom .......12 hodín
Viac ako 4 hodiny + trimixová saturácia .................................................48 hodín

Vzhľadom na pracovné zameranie týchto predpisov pre potreby komerčného potápania, sa v radoch odborníkov nepovažujú tieto pravidlá v rámci rekreačného potápania za bezpečné.


Divers Alert Network

V roku 1989 vstúpil do hry aj DAN, keď sa zúčastnil prvého workshopu na tému FAD. Uvedený workshop sponzorovala Lekárska spoločnosť pre podmorskú a hyperbarickú medicínu - Undersea and Hyperbaric Medical Society (ďalej UHMS). Medzi hlavné témy patrili prípady poranení pri potápaní, ale aj pokusy zamerané na cestovanie lietadlom, ktorému predchádzali realizované ponory.

Pokusy sa vykonávali v zdravotných zariadeniach Dukovej univerzity. Závery, ktoré boli prijaté postulovali pravidlá správania sa vzhľadom na lietanie po potápaní. Podľa nich sa doporučuje:
- počkať s odletom najmenej 12 hodín v prípadoch bez dekompresného potápania, ktoré behom jedného dňa neprekročilo spolu 2 hodiny
- necestovať lietadlom aspoň 24 hodín po viacdennom neobmedzenom potápaní bez potreby stupňovitej dekompresie.

Organizácia DAN nesúhlasila a prikláňala sa ku konzervatívnejšiemu prístupu, ktorý počítal s 24 hodinovou potápačskou abstinenciou. Zúčastnení predstavitelia rekreačného potápania argumentovali za kratší interval nízkym rizikom získania DCS po 12 hodinách. Taktiež bolo „nahlas“ poukázané na potenciálne vysoké finančné straty potápačským centrám roztrúsených po ostrovoch celého sveta.

Už o dva roky DAN svoje pravidlá zmäkčila. Po úprave ich doporučenia zneli zotrvať na povrchu najmenej 12 hodín:
- po akomkoľvek ponore bez dekompresnej zastávky
- po opakovaných ponoroch
- po ponoroch s vynútenou dekompresnou zastávkou
- aj po niekoľkodennom potápaní sa.

Súčasne však, začala organizácia DAN realizovať svoj vlastný výskum. Paralelne iniciovala výskum založený na využívaní dát z ponorov a ďalších informácií získaných od zranených potápačov. Výskum neobišiel ani výsledky vyšetrení osôb, ktoré nastúpili na cestu lietadlom už s príznakmi DCS alebo po absolvovaní rekompresnej terapie.


Experimentálny výskum FAD

Spätné preverovanie faktov workshopu z roku 1989 ukázalo, že na stanovenie spomínaných záverov stretnutia nejestvovalo dostatok empirických údajov, ktoré by potvrdzovalo ich relevantnosť. Preto DAN zahájila v roku 1992 v Hyperbarickom stredisku Dukovej univerzity experimentálny výskum cestovania lietadlom po potápaní. Simulované boli lety vo výškach okolo 2 500 m n.m. Po siedmych rokoch, v roku 1999 modelové pokusy skončili s výsledkom 40-tich výskytov DCS pri 802 tlakových expozíciách.

Na báze týchto výsledkov boli stanovené pravidlá pre cestovanie lietadlom po potápaní. Nielen, že sa k nim pridali tvorcovia predpisov U.S. NAVY, ale došlo ku konsenzu v prostredí výcvikových agentúr rekreačného potápania. Pravidlá tiež potvrdil ďalší workshop, ktorý sa v roku 2002 realizoval už pod záštitou DAN. Zborník výsledkov experimentálneho výskumu aj spomínaného workshopu bol pre odbornú verejnosť publikovaný v roku 2004.


Nové pravidlá lietania po potápaní

Presnejšie definované zásady zneli:
- 12 hodín na povrchu pred nástupom do lietadla po jednom bezdekompresnom ponore
- 18 hodín po opakovaných ponoroch behom jediného dňa, alebo po potápaní niekoľko dní po sebe
- Pre ponory vyžadujúce stupňovitú dekompresiu jestvuje len málo dôkazov, na základe ktorých by bolo možné stanoviť presný časový limit. Opodstatneným sa preto zdá tvrdenie, že je rozumné stráviť po takomto potápaní na povrchu podstatne dlhšie ako 18 hodín.

Vďaka americkému vojenskému námorníctvu sa v roku 2002 začala ďalšia fáza výskumu, ktorý v podstate prebieha podnes. Jej hlavným cieľom je skúmať krátkodobé ponory bez zastávok ako aj ponory so stupňovitou dekompresiou, ktoré sa počas predchádzajúceho výskumu netestovali. Prostredníctvom porovnávacej štúdie sa zisťovala súvislosť medzi nebezpečenstvom DCS a dĺžkou pobytu na povrchu pred nastúpením do lietadla.

Vyhodnocovali sa údaje uložené v DAN, ktoré popisovali 382 prípadov potápačov, ktorí ochoreli s tzv. kontrolnou skupinou (245 potápačov) bez rozvoja ochorenia DCS. Aj keď podobné prípadové štúdie nemôžu zistiť ani zmerať absolútne riziko (pretože riziko u celkovej populácie je neznáme) zisťuje sa len skutočnosť, t.j. či sa faktor potenciálneho nebezpečenstva vyskytuje častejšie u skutočných prípadov než u kontrolnej skupiny.

Podobne ako experimenty, aj výsledky prípadovej štúdie ukázali, že riziko DCS sa zvyšuje úmerne so skracovaním doby strávenej na povrchu pred nástupom na let lietadlom. Taktiež sa potvrdilo, že DCS môže potápača ohroziť skôr, ak najhlbší ponor dňa uskutoční v posledný deň potápania.


Certifikačné agentúry

Väčšina veľkých výcvikových agentúr, ktoré školia a certifikujú inštruktorov rekreačného potápania (bez rozdielu či ide o PADI – NAUI – SDI – SSI – CMAS - atď.) si osvojilo „prísnejšie“ pravidlá DAN z roku 1989. Na stránkach svojich manuálov, naďalej dôsledne autor od autora prepisujú 12 (respektíve 24) hod pravidlá. Len v novších vydaniach z posledných rokov, sa občas vyskytnú aj poznámky o sledovaní údajov zobrazovaných potápačskými počítačmi. Len pre istotu zopakujme, že ich principiálnými zásadami sú:
- po jednodňovom bez-dekompresnom potápaní nelietať po dobu 12 hodín
- po sérii ponorov počas niekoľkých dní, alebo následne po dekompresnom ponore, sa nedoporučuje lietať až 24 hodín.

Potápačské počítače

Súčasné potápačské počítače, okrem množství informácií, zobrazujú svojmu užívateľovi aj takzvaný „No-Fly Time“ (bezodletový čas). Na monitore sa obvykle objavuje v povrchovom režime, po už uskutočnenom ponore spolu s údajmi:
- maximálnej hĺbky ponoru
- celkovej doby trvania ponoru
- povrchového intervalu (času, ktorý uplynul od vynorenia sa)

Niektoré sofistikovanejšie prístroje môžu zobrazovať tiež:
- CNS%
- jednotky OTU
- celkovú dobu desaturácie (nie je totožná s bezodletovým časom)

Výnimočne sa stretáváme s numerickým zobrazením hodnoty atmosférického tlaku (rozumej nadmorskej výšky v m.n.m.), do ktorej môže potápač bez obáv vystúpiť bez rizika rozvoja DCS. Za bezpečnú hranicu, sa pritom zvyčajne považuje výška 2 400 m.n.m.

Za povšimnutie stojí tiež skutočnosť, že najmä niektoré staršie počítače povoľovali po realizácii krátkeho, napríklad len 10 minutového ponoru do 39 metrovej hĺbky let už za 1 hodinu. Dnes vieme, že experimentálne boli zistené bubliny aj u potápačov, ktorí leteli aj po 3 hodinách po ukončení spomínaného ponoru !

Aj keď tieto hodnoty v závislosti od výrobcom používaného dekompresného modelu veľmi variujú, môžeme smelo konštatovať, že väčšina z nich povolí po realizácii krátkeho ponoru let pomorne skoro. Po dlhšom zostupe sa bezodletový čas výrazne posúva. V praxi sa však stretávame so skutočnosťou, že väčšina zodpovedných pracovníkov, či prevádzkovateľov základní po celom svete sa beztak riadi pravidlami a doporučeniami DAN.


A čo let PRED potápaním ?

Niektorí potápači sú hlboko presvedčení o správnosi teórie, podľa ktorej sa po prílete na miesto a pomerne rýchlom následnom ponorení, výrazne zmenšuje riziko získania DCS. Táto teória je postavená na „údajne“ zníženej úrovni saturácie N2 v organizme, ku ktorej došlo počas doby letu, teda pobytu v prostredí s relatívne nižším tlakom vzduchu.

V skutočnosti je situácia nasycovania a vysycovania v ľudskom organizme oveľa komplikovanejšia. Dlhý let je totiž často spojený s určitou dávkou stresu a s únavou, čo sú faktory negatívne pôsobiace v oblasti nebezpečenstva získania DCS. Ďalším modifikátorom stavu je prítomnosť dehydratácie, s ktorým je lietanie vo väčšine prípadov spojené.Túto problematiku riešime na na inom mieste .


Širšia problematika FAD

Teória ďalších špeciálnych prípadov akými sú:
- nástup na let so symptómami DCS
- lietanie po absolvovanej rekompresnej terapii v komore
už výrazne prekračujú rámec témy danej názvom nášho článku. Budeme sa im venovať v budúcnosti v iných textoch.


Facit

Podobne ako teórie z pred 10-15 rokov, ktoré hlásali, že:
- „žiadne dekompresné tabuľky nie sú bezo zbytku bezpečné a neposkytujú 100%-nú záruku pred nebezpečenstvom DCS pre všetkých potápačov a v každom konkrétnom prípade.....“, ani
- akákoľvek numerická hodnota bezodletového času takúto istotu neposkytuje

Z uvedeného výčtu teórií a pravidiel o bezpečnej dĺžke doby čakania pred odletom vyplýva, že je pravdepodobne “rozumné” dodržať pravidlo DAN vždy, keď je to len možné. Potápači odchádzajúci z dovolenky s celkovo vyšším počtom opakovaných ponorov by mai čakať 24 hodín pred odletom v rovnakej nadmorskej výške. Špeciálne v prípadoch opakovaných ponorov po viacero dní tak, ako tomu býva najmä v prípadoch potápačských dovoleniek. Rovnaké pravidlo by mal potápač vážiaci si svoje zdravie dodržiavať aj v prípade zostupu, počas ktorého musel vykonať vynútenú dekompresnú zastávku.

Tému článku, dopĺňajú aj ďalšie texty na našom portály Scuba.SK:
- Dive after Fly – Potápanie po prílete .

 



Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi


© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 17. februára 2014