Pro Dive Chorvátsko 
 

Podhladinový hokej

                                                                                                                         Pridané 27.10.2011

 

Som presvedčený, že aj keď sme krajinou majstrov sveta v kanadskom hokeji, len máloktorému z našich čitateľov bude známa hra nazývaná podobne – Underwater Hockey.

 

Foto: Wikipedia


Možno za to môže skutočnosť, že stredoeurópskom regióne sa z potápačských hier udomácnilo skôr UW Rugby, prekladané u nás často ako podhladinové rugby. Vo svete, najmä však v anglosaských krajinách je UW hokej známejším variantom hry, ktorá dokáže rozohriať srdcia svojich fanúšikov podobne ako futbal juhoameričana či skoky na lyžiach obyvateľa severnej Európy.


Ozajstné 3D

So svojim menovcom, ľadovým hokejom má aj čosi spoločné. Oba sú teamovými športami, pukom sa ovláda hokejkou, ide o góly a aréna, v ktorej sa to všetko odohráva potrebuje substanciu s chemickým vzorcom H2O. Pravda – zatiaľ čo jedny hráči sa na korčuliach takpovediac „preháňajú“ po jej zamrznutej hladine, tí druhí sa pohybujú priamo v nej. A práve na skutočnosť, že UW Hockey je športom realizovaným v trojrozmernom priestore sú jeho prívrženci mimoriadne hrdí. Na rozdiel od svojich „pozemských“ kolegov môžu hráči hokeja pod vodou manévrovať aj vertikálne.

UW hockey je emotívnym kolektívnym športom, ktorý sa hrá v bazéne. Jeho cieľom je rôznym postrkávaním a prihrávaním krátkou hokejkou dopraviť puk do brány súpera na opačnom konci dna bazéna.


Z histórie UW hockey

Začiatky tohto športu siahajú až do začiatku 50-tych rokov minulého storočia. Za zakladateľa hokeja pod hladinou považujeme anglického inštruktora potápania Alana Blakea. Toho napadlo, že pre spestrenie výcviku a udržanie kondície svojich klubových členov počas dlhej zimnej prestávky by mohli skúšať triafať mosadzným kotúčom na bránu. Hru nazval príhodne „Octopush“.

Táto zábava neskôr dostala pevné pravidlá a okruh jej priaznivcov sa neustále zvyšoval. Časopis britského potápačského klubu (BSAC) „NEPTUN“ ho v roku 1954 oficiálne predstavil a zorganizoval jeho verejné predstavenie v Portsmounth City. Sformovali sa klubové aj národné družstvá, vznikali turnaje aj pohárové súťaže. Prvý britský šampionát sa uskutočnil v roku 1968 a o desať rokov neskôr sa aj tento šport dostal pod ochranné krídla Komisie pre podhladinové športy svetovej federácie CMAS.


Súčasnosť podhladinového športu

V súčasnosti sa tejto hre venuje viac ako 6.000 hráčov vo viac ako 20 krajinách sveta. Len vo Veľkej Británii je evidovaných 120 klubov. Prvé majstrovstvá sveta sa v roku 1980 uskutočnili v kanadskom Vancouveri. Odvtedy sa poriadajú každé 2 roky. Medzi najlepšie teamy patria Austrálčania. Okrem nich tvoria svetovú špičku teamy z Kanady, Veľkej Británie, Francúzka, Holandska, Belgicka, USA a Nového Zélandu. Aj keď v príprave sme často svedkami stretnutí zmiešaných družstiev, v turnajoch sa ustálila prax čisto mužských a ženských teamov.


Oblečenie hráčov

Namiesto dresov, sa hráči tejto varianty hokejovej hry od seba odlišujú farbou čiapky podobnej tej, ktorú poznáme s vodného póla. Vo vyšších súťažiach majú hráči aj farebne rozlíšené plavky a rukavice. Povinnú súčasť výstroja tvorí minimálne jedna rukavica nosená na ruke vodiacej hokejku. Na chrbtovej strane býva táto špeciálne upravovaná ochrana rúk vystužená neoprénom alebo plastom, aby odolávala niekedy dosť tvrdým nárazom kovového puku alebo hokejky protihráča.


Výstroj a doplnky

Podobne ako už v spomínanom UW rugby sú hráči vystrojení aj základným potápačským výstrojom ABC. Z pochopiteľných príčin sa viac používajú kompaktné, nízkoobjemové masky so zaoblenými kontúrami a upravované dýchacie trubice. Plutvy bývajú krátke a pomerne tvrdé. Paradoxom zostáva, že aj po niekoľkých desaťročiach vývoja potápačských plutiev a snahe jednotlivých výrobcov priniesť na trh čosi „prevratné“ v ich konštrukcii, používa väčšina svetových hráčov podnes časom a skúsenosťami overený model ALA od talianskeho výrobcu značky TECHNISUB.


Hokejka a puk

Hokejka dlhá 25-35 centimetrov pripomína svojim tvarom skôr lopatku. Vyrába sa z polypropylénu alebo voduodpudivých drevených preglejok. Jej rukoväť býva prispôsobená dobrému držaniu a pred jej stratou chráni hráča aj tenký povrázok, ktorým je pripevnená o jeho ruku.
Puk je vlastne diskový útvar z kovovej zliatiny potiahnutý plastom. Juniorský puk váži 0.8 kg, regulárny 1.5 kg. V nižších súťažiach sa často hráva normálnym gumeným pukom používaným v kanadskom hokeji.


Stručné pravidlá

Medzinárodné pravidlá vyžadujú, aby sa hra realizovala v bazénoch, kde hĺbka dosahuje 2-3 metre. Ideálom je 25 metrov dlhý a 12 metrov široký bazén. Ale v klubových súťažiach sme často svedkami pre športové hry nevšedného javu, že sa hráva aj na plavárňach v bazénoch so šikmým dnom, kde vždy jeden zo súperov hrá takpovediac „do kopca“. Na oboch koncoch hracieho poľa sú brány z kovový tyčí, ktoré vymedzujú 3 metre široké brány.

Na začiatku hry, nastúpi šesť hráčov z každého mužstva ku okraju bazénu nad svoju bránu, pričom puk leží uprostred hracieho poľa na dne. Po úvodnom povele rozhodcu a spustení časomiery sa najrýchlejší hráč z každého družstva snaží dostať k nemu čo najrýchlejšie.


Stratégia a taktika

Taktika pritom velí buď ho dostať na vlastnú polovicu a tým ho dostať bezpečne pod kontrolu, alebo ak do dovoľuje situácia rýchlo prenikať smerom ku súperovej bránke. Pri tejto snahe pochopiteľne dochádza k celému radu osobných súbojov o puk, v ktorých rozhoduje obratnosť, sila ale najmä výdrž pod vodou. Zatiaľ čo začiatočníci dokážu prihrať puk na necelý meter, svetoví hráči strieľajú aj zo vzdialenosti 4-5 metrov.

Každý team tvorí 10 členov, pričom 6 hráčov je zapojených priamo v hre. Ostatní 4 striedajúci sú tiež vo vode na okraji bazéna. Strieda sa kedykoľvek počas hry. Aj v tejto hre sa časom v každom mužstve postupne vyprofilujú útočníci, hráči v strede poľa aj obrana. Typickým rozdelením je útočiaci center s dvoma krídlami, dvaja halfbeci a jeden typický back, ktorý supluje post brankára. Zatiaľ čo hráči nižších súťaží majú tendenciu sa zhlukovať okolo puku, na medzinárodnej úrovni sme svedkami uvoľňovania sa hráčov bez puku a pohybu družstva na väčšej ploche.


Priebeh hry

Hrá sa na dva 15-minútové polčasy. V prestávke medzi nimi si družstvá vymenia strany. Hrací čas nie je dlhý, ale musíme si uvedomiť nasadenie a tým aj fyzickú náročnosť tohto športu. Ani na jeho vrcholovej úrovni nedokážu hráči stráviť pod hladinou na jeden krát viac ako 20-25 sekúnd. Aj počas krátkej prestávky na hladine, keď sa snažia čiastočne upokojiť, či dostať dýchanie do správneho rytmu neoddychujú, ale aktívne sledujú dianie pod vodou či presun hry na opačnú stranu hracieho poľa kam sa premiestňujú plávaním.

Ak nie je hra prerušená (k čomu najčastejšie dochádza len pri dosiahnutí gólu) musí hráč po 5-7 zanoreniach pre vyčerpanie striedať. Napriek tomu sa v trme-vrme pred bránkou stáva, že je všetkých 12 hráčov naraz pod vodou v akcii a v jednom klbku tiel. Každé družstvo si môže v jednom polčase vybrať minútový oddychový čas. Hráč nesmie protivníkovi brániť voľnou rukou v hre, nejestvuje pravidlo „Off side“. Puku sa smie dotýkať len hokejkou a nesmie byť zadržaný žiadnou časťou tela.


Rozhodcovia

Hru rozhoduje trojica rozhodcov. Dvaja z nich sú po stranách hracieho poľa v rovnakom ABC výstroji aký majú hráči, aby tak mohli lepšie sledovať dej pod vodou. Tretí, hlavný rozhodca je pri okraji bazéna. Ak príde ku prehrešku voči pravidlám alebo dosiahnutiu gólu, jeden alebo obaja rozhodcovia vo vode zodvihnú pažu, čím dajú znamenie hlavnému rozhodcovi, ktorý spustí vodný gong za účelom prerušenia hry. Napriek tomu je hra veľmi dynamická a často aj emotívna.

Rozhodca môže na základe závažnosti priestupku odobrať útočiacemu družstvu puk, vylúčiť hráča na 1 alebo 2 minúty z hry. V prípade faulu v „bránkovisku“ (území do 3 metroch od brány) môže nariadiť aj netradičné trestné strieľanie, ktoré sa realizuje ako útok dvoch na jedného. Pretože komunikácia pod vodou je veľmi obmedzená, často sú diváci svedkami výmeny názorov medzi hráčmi a rozhodcom, protihráčmi či spoluhráčmi až na hladine.


Diváci a pirane

Bez bočných okien bazéna, alebo vodotesných kamier, môžu prihliadajúci diváci iba hádať, čo sa vlastne pod vodou deje. Všetko čo vidia sú prskajúce trubice, plutvy a zadnice tiel vynárajúcich sa a zanárajúcich hráčov, ktorí zanechávajú na hladine len gejzíry striekajúcej vody. Táto spleť tiel skôr pripomína „boj piraní“ o potravu než o bezkontaktný a preto pomerne gentlemanský šport.

Aj keď ide o „hokej“, v ktorom predsa nemôžu chýbať dôraz a tvrdé súboje, na rozdiel od ľadovej varianty sú poranenia v tejto hre len veľmi zriedkavé. Nemôže tu prísť ku zraneniu z behu, náhleho zastavenia alebo narazeniu na mantinel. Zo zdravotného hľadiska radíme tento šport medzi najbezpečnejšie vôbec.


 

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK.
Bývalý člen reprezentačného výberu ČSSR
a účastník viacerých Majstrovstiev sveta.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi


 

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 31. januára 2017