Pro Dive Chorvátsko 
 

Mýty o potápaní

                                                                                                                         Pridané 20.1.2011

 

Niekedy je až podivné, čoho všetkého sa začiatočníci boja. V nasledovných odstavcoch, sme sa snažili vžiť do kože nováčika, ktorý má za sebou úvodné lekcie základného kurzu, odhadnúť jeho pocity či prípadnú neistotu a pokúsiť sa vymiesť niekoľko tradičných mýtov o potápaní.


Zožerie ma nejaká potvora......

Častým zdrojom nepríjemných pocitov potápačov je, že sa stanú súčasťou menu niektorých dravých rýb. V skutočnosti nás – potápačov ryby celkom ignorujú. Väčšina živočíchov (na rozdiel od človeka) má veľmi špecifickú diétu a požiera len to, čo jej matka príroda nadelila.

No a potom je tu pochopiteľne legendami opradený žralok. Aj keď musíme pripustiť, že v prípade niektorých druhov boli zaznamenané aj nevyprovokované útoky na človeka, takmer vždy išlo o omyl tohto pána morských hlbín. Väčšinou takýto žralok považoval obeť za tuleňa alebo inú jemu blízku pochúťku. Napríklad plavci alebo surfisti sú štatisticky vo väčšom nebezpečenstve ako potápači. Možno preto, že pri svojej aktivite špliechajú navôkol a ich silueta proti hladine vyzerá podobne ako niektoré vodné cicavce.

V každom prípade útoky žralokov sú veľmi zriedkavé a v porovnaní s nebezpečenstvom, aké na nás každodenne číha na cestách celkom zanedbateľné. Dobrým indikátorom absencie nebezpečenstva, je stále populárnejšie „potápanie so žralokmi“. V ochranných klietkach ale aj bez nich mnohí potápači, ktorí chápu mieru rizika vyhľadávajú stretnutie so žralokmi.

Mnohé ryby majú ostré zuby alebo konce plutiev. Takmer bez výnimky nie sú nám potápačom nebezpečné, pokiaľ im dáme pokoj.


Určite sa tam dole do niečoho zamotám.....

Na rozdiel od mnohých holywoodských klišé, v ktorých sú hlavnými aktérmi obrovské chobotnice či iné hlavonožce, celkom iste nič nečaká aby nás uchopilo a stiahlo do hĺbky. Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa potápač zachytí do rastlín alebo rybárskeho vlasca. Aj v tomto prípade je prevencia celkom v jeho rukách – stačí neplávať priamo do tých najhustejších chalúh. Ak sa tak napriek tomu nepozornosťou stane, väčšina z nich sa dá roztrhať rukami.

Rybársky vlasec je však o veľa pevnejší, nie je tak ľahko spozorovateľný a často býva na miestach, ktoré lákajú spoločne obe navzájom nie príliš spriatelené skupiny: potápačov a rybárov. Takýmito sú napríklad útesy, vraky, zatopené konštrukcie a podobne. Najmä z tejto príčiny by mal potápač mať pri sebe nôž, alebo nožnice.

A ešte jedna poznámka: ak nie je potápač špeciálne trénovaný na prieniky do uzavretého priestoru akým môže byť jaskyňa alebo vrak – nemá tam čo hľadať!


Čo keď ucítim nutkanie .....

Skutočne sa stáva aj to, že potápač v 20-metrovej hĺbke pocíti celkom prozaickú ľudskú potrebu. Kedysi v ranných časoch rekreačného potápania sa považovalo močenie do neoprénu za „dobrý“ prostriedok zohrievania vnútra neoprénu. Dnešné, dobre padnúce a preto aj účinne tesniace obleky neumožňujú samovoľný odtok tekutiny von. Preto nielen že takéto praktiky stratili na význame, ale ich v časoch požičovní výstroja považujeme prinajmenšom za „nehygienické“.

Zmenšenie pocitu nutkania na potrebu sa dá čiastočne predísť redukciou prijímania močopudných látok a tekutín akými sú napríklad káva, či Coca-Cola. Aj keď sa v tejto súvislosti zdá byť obmedzenie príjmu tekutín pred ponorom dobrým nápadom, pozor na dehydratáciu. Okrem zvýšenej únavy môže byť zahustenie krvi, významným predispozičným faktorom vzniku a rozvoja dekompresnej choroby. V závislosti na individuálnom životnom rytme potápača, tu môže pomôcť trochu skoršie vstávanie a následné vykonanie všetkých potrieb ešte pred prvým ponorom.

Je tiež vhodné sa udržiavať v teple. Naše telo reaguje na chlad okrem iného aj zvýšenou tvorbou moču. Nosenie prídavnej vestičky pod neoprénovým oblekom, či dôsledné používanie potápačskej kukly aj v relatívne teplých vodách nás môže často ochrániť pred nežiadúcim tlakom počas ponoru a potrebou vyprázdnenia mechúra.


Cez hlavu mi prejde nejaký šialenec na člne....

Pripúšťame, že v určitom prostredí môže byť najnebezpečnejšou fázou ponoru práve návrat na hladinu. Negatívnu úlohu tu môžu zohrať lodné skrutky plavidiel, ktoré by mohli po prípadnom zásahu spôsobiť potápačovi vážne poranenia. Preto väčšina potápačských škôl učí svojich študentov aby rozhodne počas realizácie bezpečnostnej zástavky v 5 metroch bedlivo pátrali po zvukoch lodných motorov. Tento hluk je možné celkom jasne zachytiť na pomerne veľkú vzdialenosť. Vzhľadom na veľkú hustotu vody je tu určitým problémom aj skutočnosť, že potápač len veľmi ťažko môže určiť smer tohto zvuku. Väčšinou sa nedá ani definovať či sa plavidlo približuje alebo vzďaľuje.

Vždy keď sa potápač dostane na hladinu, mal by sa presvedčiť kruhovým pátraním vôkol seba, či nie je ohrozovaný nejakým člnom. V krajnom prípade, keď sa naň priamo rúti nejaké plavidlo, nemal by skúšať na seba upozorniť mávaním, ale sa bez meškania zanoriť aspoň na 5 metrov.


Asi nebudem pod vodou riadne vidieť....

Človek je tvor do značnej miery závislý na vizuálnych podnetoch a informáciách, ktoré čerpá zo svojho okolia. Preto si jednoducho niektorí „nepotápači“ (zatiaľ) nevedia predstaviť, že by sa na svet mali dívať cez priezor masky alebo že horizont viditeľnosti by bol vzdialený len na niekoľko metrov od nich. Niet však žiadneho dôvodu báť sa zmenšenej viditeľnosti. Pre potápanie v sladkej vode, je znížená viditeľnosť bežnou skutočnosťou. Tým, ktorí sa potápajú len v mori a v čistej vode a ktorí sa vplyvom zlého počasia ocitnú v zhoršenej viditeľnosti doporučujeme, aby radšej prerušili ponor. Veď potápanie má byť v prvom rade zábavou!

Viditeľnosť sa môže prudko zhoršiť v zásade len vo dvoch prípadoch. Jedným z nich je keď potápač plutvami alebo iným pohybom rozvíri sediment usadený na dne. Bežne sa to stáva asi len vo vnútri vrakov či v jaskyniach, čo je súčasne dôvodom prečo tieto aktivity už nepovažujeme za rekreačné potápanie. Ak sa tak stane na piesčitom dne na otvorenej vode, mal by potápač vystúpiť vyššie ku hladine a z dosahu „mraku“ zvíreného sedimentu.

Druhým dôvodom náhlej straty jasného videnia môže byť zaplavenie či strata masky. V takom prípade je potrebné ju chladnokrvne nasadiť na miesto a vyliať tak, ako sa to potápač-nováčik učil v základnom kurze. Ak ju aj prípadne stratí celkom, mal by byť schopní sa bezpečne dostať na hladinu. Je potrebné si v tejto súvislosti uvedomiť, že pokiaľ má potápač čo dýchať, sú všetky problémy riešiteľné. Časom a s pribúdajúcimi skúsenosťami sa väčšina potápačov dostane do štádia, že nielen že prekoná rešpekt pred zhoršenou viditeľnosťou, ale rozhodne bude chcieť zažiť jedno z najvzrušujúcejších dobrodružstiev potápania, ku ktorým patria nočné ponory.


Určite budem na smiech skúsenejším potápačom....

Strach z dešpektu svojho okolia či partnerov rovnakého športového razenia sa v ľudskom bytí jednoducho nachádza. Dosť často ho vídame u letcov, surfistov, jachtárov a pochopiteľne aj u potápačov. Niekedy môže byť obava z výsmechu kombinovaná so stádovým efektom zapríčineným negatívnym vodcom tak silná, že potápač môže svojim konaním ohroziť seba aj svoje okolie. Príkladom môže byť situácia, kedy je nováčikovi pridelený ako partner niekto, kto sa zdá byť oveľa skúsenejší. Tento začiatočník sa necíti byť celkom stotožnený s pomerne ambicióznym plánom ponoru, ale netrúfa si namietať proti nemu. Paradoxom pritom zostáva, že aj takéto konanie je ľudské.

A ako sa takýmto frustráciám vyhnúť? Predísť sa im dá jednoduchým vyslovením vety ako napríklad: „som ešte stále greenhorn...“. Niekedy je potrebná odvaha na priznanie neskúsenosti, namiesto jej zakrývania. Je veľmi pravdepodobné, že takýto postup premení tvojho potápačského partnera na trpezlivého učiteľa po celý zbytok dňa či potápačského lodného safari. Ak by sa však aj naďalej nováčikovi smial, je to rozhodne nielen netolerantný človek, ale aj nebezpečný potápačský partner.


A na záver obavy typu

Čo ak sa mi to potápanie zapáči ?
Čo ak budem musieť investovať do vlastného výstroja?
Čo ak budem musieť zmeniť životosprávu?
Čo ak zmením priateľov, spôsob trávenia voľného času či charakter dovolenky?
Ba čo horšie, čo ak sa o potápanie začne zaujímať moja manželka a tri dcéry?
Odpoveď milý môj čitateľ istotne poznáš – stačí zaklopať na dvere najbližšej potápačskej základne.......

 

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 31. januára 2017