Pro Dive Chorvátsko 
 

Ako som robila šerpu

                                                                                                                        Pridané 30.9.2013

 

Bude to čosi ako „branné cvičenie“. Aspoň tak mi to chalani z klubu popisovali. Bývať budeme na fasa chate na Popradskom plese, kam pricestujeme v piatok a večer pri fľaške s dobrým rumom pokecáme o potápaní vo Vysokých Tatrách, o práve ku koncu sa blížiacej sezóne a ukujeme nejaké plány do budúcna. Vraj nech cestujem s nimi, ak nemám nič lepšie cez víkend na práci. No a keď že som v Tatrách na túre nebola ani nepamätám – ihneď som privolila, veď s našimi je vždy nejaká sranda! A to aj napriek tomu, že som vôbec netušila kam vlastne ideme a aký je plán. Len som si hmlisto spomínala, že chcú ísť zbierať odpad z niektorého z tatranských plies.

Prvý náznak podozrenia som pojala, už keď som nastupovala do auta, ktoré bolo akosi nezvyklo preplnené na to, že som sa mala viezť len s dvojicou potápačov. Čudné sa mi zdalo aj to, že som zahliadla aj konce hliníkových fliaš používaných v technickom potápaní ako stage a dokonca aj skútre! Nevenovala som však tomu pozornosť a v aute som spala a facebookovala s kamoškami.

Cesta ubehla rýchlo a vzhľadom k tomu, že chalani mali aj akési povolenie vyšli sme autom nesmierne pohodlne, až priamo k vode pri Popradskom plese. V posledných denných lúčoch svetla bola hladina jazera v bezvetrí rovná a tak som sa už vopred tešila na oddychový víkend s vidinou rannej kávičky s výhľadom na majestátne okolité štíty. Predstava, že by som sa ponorila hoci aj priamo z chaty do vôd Popradského plesa ma vôbec nelákala, ale bola som rozhodnutá im pomôcť napríklad s podaním čaju, či s niečím podobne nenáročným.

Druhý náznak podozrenia sa začal vkrádať do mojej mysle vtedy, keď sme začali vykladať materiál, ktorý podľa môjho názoru až tak nesúvisel s predpokladaným plánom ponoru. V aute boli aj seriózne krosná aké používajú profesionálny nosiči, bivakový stan, spacáky, karimatky, horolezecký varič a rozhodne nadštandardná lekárnička.

Medzitým prišli aj ostatní účastníci akcie. Až vtedy som sa dozvedela, že som sa „dobrovoľne“ ocitla na akcii „Čisté vody“, v rámci ktorej budú naši členovia klubu zbavovať odpadkov naše najväčšie tatranské horské jazero – Veľké Hincovo pleso. Avšak namiesto príjemného večera, všetci navôkol skoro 2 hodiny balili do ruksakov či na krosná verzaig a do postelí zaliezli nezvykle už o 9-tej večer! Jediné na čo sa zmohli bolo, že mi vtisli do rúk tričko s nápisom „Support Team“ a pripravili fotenie manšaftu. Nemohla som si nevšimnúť, že len piati z nás mali na chrbte nápis „Diver“.

Moje predstavy o relaxovanom víkende sa definitívne rozplynuli po tom, čo ráno o 6tej hodine prepukla panika a chystanie sa ako do boja! Navyše už od polnoci valil vytrvalý dážď, takou intenzitou, že doma by som ani nos nevystrčila z okna. Užasnuto som sa dívala na Ruda po tom, čo sa ma spýtal, či mám aj zimné doplnky, pršiplášť a pevné nepremokavé boty? Uvedomila som si, že oni to fakt myslia vážne a že som sa zasa raz ocitla v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Behom 5 min mi všetko s pomocou chatárky zohnali a tak som sa ocitla vo wimbramkách a v červenej bunde akoby som sa chystala do na Annapurnu. Naši zlatí chlapci mi vtisli do chodecké turistické palice a prstom ukázali na ruksak, ktorý už na pohľad vyzeral väčší ako ja. Ale nikto sa ma už na nič nepýtal, pretože v tej chvíli náš sprievodca zo Štátnych lesov začal monotónne odriekať najdôležitejšie zásady pohybu v horách. 

Po prvý krát sa mi podlomili nohy, keď na mňa naložili môj náklad. Predstava, že by som ten batoh mala niesť 2 hodiny a to do výšky takmer 2 000 m.n.m. bola jednoducho neprijateľná. To asi uznal aj Vlado, ktorý sa uľútostil a vybral z neho pár potápačských záťaží. Dážď nedážď – vyrazili sme von z chaty, smerom nahor.

Dážď vôbec neustával a podľa mňa boli podmienky až príliš drsné. Potiť som sa začala už po niekoľkých desiatkach minút a funela som ako dostihový kôň. Keď sme nastúpali nad hranicu lesa, k dažďu sa pridal aj vietor, ktorý pasíroval kvapky cez všetky vrstvy nášho oblečenia. A tak som aj napriek „himalájskemu“ charakteru môjho výstroja, začala cítiť že premokám.

Môj ruksak bol krok za krokom ťažší a plecia boľavejšie. Horský chodník sa v tejto pasáži nášho pochodu prakticky zmenil na rýchlo tečúci potok. Pokiaľ som na začiatku hopsala z kameňa na kameň (prirodzene sa v cudzích botách vyhýbajúc väčším kalužiam), po hodine pochodu som šla po najkratšej priamke dúfajúc, že predsa „musí byť aj nejaká pauza“!

Nestalo sa však tak a moja motivácia pokračovať v trápení sa dramaticky zredukovala po tom, čo sme sa ocitli pred prudkým stúpaním. A akoby to nestačilo, dážď sa zmenil na sneh a dovtedy „len“ silný vietor na uragán. Nohy sa začali šmýkať, ruky v mokrých rukaviciach mi mrzli, sopel z nosa visel a pot čo mi stekal po tvári mal výrazne slanú príchuť.

Pomaly som sa šmýkajúc, kĺzajúc posúvala nahor a voľky-nevoľky som sa ocitla aj napriek podpore palíc na všetkých štyroch. Už dávno som prestala preklínať svoju naivitu, ktorú som sama pred sebou začala ospravedlňovať svoju dobrotou. Nakoniec sme sa po viac než 2,5 hodine ocitli nad úrovňou poslednej terasy a pred nami bolo zopár malých horských jazierok, o ktorých som vedela, že sú to len predskokani Veľkého Hincovho plesa. A zrazu sme boli hore!

Batoh som viac zhodila, než zložila na zem, respektíve do snehu, pretože nielen okolité štíty, ale aj celé okolie jazera bolo pod snehom. Výhľad to nebol bohvie aký, pretože hustá hmla nám bránila vo výhľade. Severák jančil ďalej a ja som sa s rešpektom zadívala na chalanov, ktorí sa aj v týchto arktických podmienkach snažili poskladať svoj potápačský verzaig. Keď skončili s prípravou, vyzliekli sa donaha, aby sa vzápätí natiahli do podoblečenia svojich sucháčov. Bolo to približne v tom čase, keď moja eufória z príchodu k jazeru celkom vypŕchla a moje premočené telo definitívne zachladlo.

Premkla ma taká strašná zima, že som potápačov ani nevnímala, keď sa za nimi zatvorila hladina jazera. Drgľovalo mnou tak, že po tom čo mi ktosi podal pohár s čajom som sa nedokázala vôbec napiť. Namiesto toho, som si celý pohár v triaške vyliala na tvár a na seba. Vtedy sa ma už ujali skúsenejší horali z našej skupiny. Prakticky ma prinútili sa vyzliecť (a to aj zo spodného prádla) a navliekli ma do všelijakých súčastí oblečenia, ktoré vyčarili suché z útrob svojich batohov zabalené v igelitoch.

Najskôr ma prikryli alu-fóliou a následne aj šupli do stanu v spacáku na karimatku. Neuveriteľný pocit, takmer som zaspala. Keď som podľa hlasov spoznala, že potápači sa asi už vrátili vyteperila som sa zo stanu. Medzitým ustal dážď a mala som pocit, že ani vietor tak nelomcoval stanom akoby ma chcel uchytiť.

A skutočne! Hmla sa zodvihla a ja odrazu videla, kde vlastne som. Vôkol jazera sa týčili majestátne štíty, celé v bielom akoby pocukrované prvou dávkou jesenného snehu. Odvážila som sa aj k brehu plesa a s úžasom hľadela na neuveriteľnú viditeľnosť. Aj z hladiny bolo nespochybniteľné, že musela byť fantastická. Medzitým sa vynorili naši hrdinovia.

Všetko bolo O.K., všetci sa s nimi fotili, všetci si podávali ruky a vzájomne sa poplácavali v štýle: „sme to ale borci“! Len ja som si zrazu uvedomila, že som hladná ako vlk. Nebol to žiaden dobiedzavý a pomaly sa plížiaci hlad, ale dobrý poctivý „hlaďák“, že som takmer nevládala zostať stáť na nohách a namiesto žalúdka s bruchom som mala len prázdnu čiernu dieru. Opäť som si v plnej nahote uvedomila, že som nahor k plesu šla celkom nepripravená.

To sa však už zjavil môj záchranca. Respektíve dvojica potápačov, ktorí sa ako prví prezliekli vyčarili odkialsi nejaké tyčinky so slovami: “to ťa postaví na nohy“. Nie som si istá, čo mi to vlastne dali, ani aký glykemický index tie dobroty mali. Isté je však jedno – mala som odrazu pocit akoby som zjedla celý obed.

Ale beda, opäť mi nakladajú baťoh a zdá sa, že nás čaká zostup. Okamžite po jeho nahodení si na chrbát zisťujem, že je vzhľadom na mokré veci oveľa ťažší. A skutočnosť, že dolu sa pôjde horšie ako nahor, mi radšej ani nemali povedať. Očakávala som hotové galeje a chystala som sa spoznať plný význam slova depoška. Ale akoby zázrakom som po niekoľkých minútach chytila rytmus a šliapala som ako kamzík. Dokonca som sa naučila používať teleskopické palice ako oporu.

Na chatu pri Popradskom plese som dorazila v prekvapujúco dobrej nálade. S červenou farbou na lícach, mužskými slipami na sebe ale s úžasným pocitom hrdosti, že som to dokázala. Jasnačka, že bolo šampanské a dokonca aj neuveriteľný kúpeľ v ozajstnej drevenej kadi pod holou oblohou. Chalani boli celí naspídovaní z potápačského zážitku, čo sa prenieslo aj na nás.

Na druhý deň (podobne ako deň pred), bolo pochopiteľne opäť neuveriteľne krásne počasie. Ale to som už vnímala len okrajovo. Namiesto toho som sa zoznamovala s vlastným chrbátom a ramenami, na ktorých ma boleli aj svaly, o ktorých som dovtedy ani len netušila že jestvujú. Celá som akosi hrkotala a kríže ? Škoda hovoriť .......

Ale na otázku, či prídem znova robiť šerpu, som z voleja odpovedala. „že samozrejme“!


 

Jolana Adamová, hrdá účastníčka výpravy
Napíš
autorke

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 9. januára 2016