Pro Dive Chorvátsko 
 

Ako som preplávala rúrou

                                                                                                                        Pridané 10.10.2011

 

Bolo to v rámci môjho základného kurzu. A aj keď som tušila, že raz to príde, zastihlo ma to nepripravenú. Moja inštruktorka B. vyhlásila, že dnes pôjde vo vode v rámci ďalšieho ponoru o malú skúšku odvahy. Mali sme pod vodou preplávať slávnou „seneckou rúrou“.
Z rozprávania už pokročilejších študentov kurzu, som sa o tejto „disciplíne“ už dávnejšie dozvedela, že to nie je práve najjednoduchšie. Vtip bol v tom, že ich názory o rozmeroch a tvaroch rúry sa značne líšili, v závislosti od množstva adrenalínu v ich krvi.

Počula som verzie o „tenkej“ rúre, do ktorej sa potápač len ledva zmestí, o postupne sa zužujúcom tvare rúry kde hrozí uviaznutie ale aj hrôzostrašné historky o katastrofálnej viditeľnosti blížiacej sa k nule. A na pokoji mi nepridal ani jeden vtipálek, ktorý čosi spomínal o neuveriteľne agresívnom ostriežovi nevídaných rozmerov, ktorý sa pravidelne vyskytuje poblíž objektu. Skrátka, „senecká rúra“ sa v mojich predstavách spájala s rekvizitami lacnejších hollywoodskych filmov. A teraz som sa s touto beštiou mala nielen zoznámiť bližšie, ale ňou aj preplávať.

V rámci prípravy na ponor mi za partnera B. pridelila do vody chudého, neduživého mladíka, ktorý takmer nič nevravel, ale za to v kuse žviakal žuvačku. Už pri montáži výstroja som si uvedomila, že tento krát som o poznanie nervóznejšia ako pri predchádzajúcich ponoroch kurzu. Srdce mi búšilo akosi hlasnejšie, ruky sa mi triasli a veci padali. Snažila som sa nedať na sebe nič znať, dokonca som sa pokúsila o vtip, ale ani B. ani podvýživený mladík s uhrovitou pleťou nejavili pre môj humor pochopenie.

Keď sme boli s výstrojom a jeho kontrolou hotoví, nasledoval brífing. Jeho obsah ma však neupokojil, dokonca opak bol pravdou. B. nezabudla spomenúť, že:....“je tu dnes veľa potápačov, preto bude viditeľnosť pri rúre pravdepodobne zhoršená....“ ani jej veta:.....“nechytajte ostré okraje rúry holými rukami, pretože hrozí porezanie....“. Ale keď nám začala pripomínať rôzne fyzikálne zákony, na základe ktorých sa nám bude zdať otvor rúry oveľa širší než je v skutočnosti a preto sa vraj.....“máme držať na spodnom okraji, aby sme nenarazili ventilom o jej vrch, začala som sa sama seba pýtať či som v správnom čase na správnom mieste.

A potom sa šlo do vody. Označiť môj stav nervozitou, by bolo hlbokým podcenením situácie. Najskôr som sa zanorila síce s regulátorom v ústach ale za to bez masky. Potom som si poplietla signál OK so signálom s palcom nahor a B. ma pochopiteľne vytiahla na hladinu. Pri snahe o opätovné zanorenie sa, som namiesto vypúšťania stláčala inflačné tlačidlo vesty. Pochopiteľne, že som sa trepala na hladine ako štupel, proste stres na entú. Nejako som sa však za aktívnej asistencie B. a priblblého úsmevu mladíka nakoniec dostala dolu a čiastočne upokojila.

Viditeľnosť, sa skutočne po zmene smeru na naše „ihrisko“ (ako inštruktori volali zhluk atrakcií za rohom polostrova) postupne zhoršovala. A zrazu sa tá kovová potvora predo mnou objavila. Vyzerala ako trup ponorky, alebo akási raketa. Nebola som to schopná určiť, pretože som videla len jej počiatok, keď koniec mizol v mračnách zvíreného sedimentu. V tej chvíli sa ma zmocnila ozajstná panika. Viditeľnosť sa po tom, čo som nedobrovoľne dosadla na dno a následne začala trepať plutvami ešte viac znížila. Úplný horor nastal, keď ma čosi chytilo za ruku!

Ale bola to len B. ruka, ktorá ma pritiahla až ku kovovému okraju. Tam už, na pohľad pokojne oddychoval môj potápačský partner. B. signalizovala v súlade s brífingom, že prepláva rúrou ako prvá. Neduživý mladík mal ísť hneď po nej a vystretí ukazovák na mňa predchádzal tri prsty. Ja sama prilepená ako pijavica na otvore telesa som sa zmohla len na také neisté OK. Na moje zdesenie B. naozaj zmizla v útrobách rúry. Po nej absolútne profesionálne, ba až s dávkou istej elegancie sa tam nasúkal mladíček. A zrazu som tam bola celkom sama. Dovolila som si pohľad na hĺbkomer – 6m, neuveriteľná hĺbka!

Nadýchla som sa a posunula k okraju rúry. Na to, že mi mal spomenutý fyzikálny zákon zväčšovať jej priemer mi pripadala až priveľmi úzka. To sa tomu mladíkovi tam plávalo, keď je chudý ako trdlo! Ale čo ja s mojou jemnou nadváhou....
Povedala som si: „Jolana, pozbieraj sa predsa! Aj iní to dokázali...“ Nakoniec som sa odhodlala do rúry strčiť vystreté paže a hlavu. Šlo to. Posmelená úspechom som dva razy kopla nohami ale beda! Kdesi za zátylkom som pomerne silno narazila a zostala visieť na mieste. Spomenula som si na nezmyselne rady B. typu:...“ak sa ti niečo pod vodou stane tak sa najskôr ZASTAV – potom DÝCHAJ – MYSLI – a KONAJ....“ ale akosi to nepomáhalo. Dýchala som ako lokomotíva, sediment okolo sa hmýril a ja zachytená v rúre kdesi na jazere!

Potom sa zovretie odrazu uvoľnilo a bola som voľná. Obozretne som sa sunula vpred. Nedbala som na rady B. že sa nemám dotýkať holou rukou zvarov v štrbinách, ktoré spájali rúru. Zdalo sa mi bezpečnejšie sa ťahať pažami, ako pohybovať plutvami a ešte viac zhoršiť už beztak katastrofálnu viditeľnosť. Šlo to ale nesmierne pomaly. Rúra akoby nemala konca. Odrazu som uvidela svetlo na konci tunela. Vážne som sa preľakla a celkom som stuhla. Ale svetlo sa ku mne priblížilo! Odrazu som za ním uvidela tmavšiu siluetu potápača a rozlíšila B. ako mi pláva v ústrety. Výdych, ktorý nasledoval počuli rozhodne po celom jazere. Von z rúry už to išlo ľahko. Na jej konci som zazrela neduživého mladíka, ktorý akoby sa nudil.

Ponor sme ukončili v pokojnom tempe. Nemusím zdôrazňovať, ako hrdo som vyliezala z vody. B. ma na debrífingu pochválila za statočnosť (nevidela asi moje porezané prsty). Ale najlepší bol mládenček, ktorý ku mne podišiel a zahlásil: ...“Ty kokos, to bola haluz! Skoro som sa ...... tak som sa bál. Zato ty si plávala celkom suverénne.... “. A keď sa na druhý deň pripravovali ďalší benjamínkovia do rúry, neodpustila som si niekoľko strašidelných podrobností o tej kovovej príšere.


 

Jolana Adamová, certifikovaná potápačka
Napíš
autorke

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 9. januára 2016