Pro Dive Chorvátsko 
 

Otočka v hĺbke

                                                                                                                        Pridané 21.11.2012

 

Plánom bolo po 2 rokoch intenzívneho tréningu dosiahnuť hĺbku 70 metrov a zotrvať tam až pokiaľ nám na počítačoch nenaskočí 15 minút.

Príprava bola ako sa patrí. “Master” plán ponoru s údajmi o časoch hĺbkach a výmenách plynov bol na vrchnej strane písacej tabuľky. “Back-up” plán pod ňou. Vo vrecku v zošítku oba a navyše aj “Sheet” plán. Zmesi precízne namiešané a 5 či 6x analyzované. Fľaše nabúchané na poctivých 210 bar.

Funkčnosť regulátorov, inflátora krídla a oboch ventilov sucháča opakovane kontrolované. Inšpekcii sa nevyhli ani pracky plutiev či remienok masky. Okrem fínskych počítačov v Gauge móde, si všetci berú do vody aj staré dobré Uwatekácke Bottom-timery.

Oproti podobnému ponoru v mori venujeme väčšiu pozornosť svetlám. Napriek založeniu voňavých papierových plienok, každý šiel na “malú” aj 3 razy pred tým, ako sa s vážnym odhodlaním v tvári nasúkal do svojho obleku. Proste - v ten teplý júnový deň sme na brehu Alpského jazera všetci štyria pripravili maximum, aby ponor do 70 metrov prebehol hladko a bezpečne.

Šlo to ako po masle. Navláčenie stage fľašiek až k vode. Nasadenie výstroja. Znova osobná kontrola funkčnosti výstroja, bubble-check a potom už konečne zanorenie sa. Na lokalite sme neboli po prvý raz. Poznali sme stenu až do 50-51 metrov, ale tento raz sme mierili oveľa hlbšie.

Po tom, čo už nie je vidieť hladinu, mizne aj svetlo. 20 metrov na hĺbkomeroch. Trimix nám ľahko prúdil do pľúc a jeho veľkorysá koncentrácia (veď to aj poriadne veľa stálo) zabezpečovala čistú hlavu. Len ten chlad rušil príjemný pocit z klesania nadol.

Ba čože len chlad, s.....(píp......)á zima to bola! S postupnou hĺbkou, prudko ubúdalo nielen svetla ale aj ako-tak znesiteľná teplota vody. Brrŕŕ.... 30 metrov a pohľad na teplomer na mojom počítači mi ukazuje, že chlad tých 5 stupňov Celzia sa mi nezdá, ale je skutočne reálny.

Hĺbka 40 metrov. Stále klesáme. Opakované kontroly a následné krúžky vykreslené lúčmi našich svietidiel dokazujú že ja, aj moji parťáci sme v poriadku. Zima začína byť dobiedzavá napriek tomu, že zostup trvá len pár minút. Mal som si ja predsa len vziať do malej fľaše na nafukovanie obleku namiesto vzduchu Argón ako ma presvedčovali!

50 metrov. Stena mení svoju vertikálnu charakteristiku a jej okraj neklesá už tak prudko. Dnes mi je fakt zima...

60 metrov. Tu sme nikdy neboli a klesanie je už len veľmi mierne. Trochu musíme plávať.

65 metrov a hoci beží len 9 minút, začínam intenzívnejšie cítiť chlad na ruky. Že ja som bol škrob a nevzal si ten Argón!

Konečne sme na nejakých 69-70? metrov. Vôkol nás nič, len tma a pieskovo-bahnité dno. Sem tam kamienok či konárik. Ako tu ja len vydržím tých ďalších 5 minút? Do mozgu sa vkráda myšlienka predčasného ukončenia ponoru. Ale som papierovo najskúsenejší a vo funkcii vedúceho ponoru. Nemôžem to otočiť!

Ubehla ďalšia nekonečná min a ja sa definitívne rozhodujem o odpískaní ponoru. Otáčam sa k partnerom, keď tu mi môj druh signalizuje chlad spolu s palcom namiereným k hladine. Teatrálne súhlasím a začneme stúpať.

Všetci sa sme sa z neho pri večeri smiali a častovali slabošskými prezývkami. Ale po druhom pive som sa predsa len priznal, že ma od toho signálu delili len sekundy. A vysvitlo, že som nebol v ten deň vo vode s touto myšlienkou jediný!

 

Ernest Tumann

Člen redakčnej rady SCUBA.SK. Prvý ponor pod hladinu absolvoval
už v roku 1978. Ako dlhoročný potápač sa intenzívne venuje najmä
výrobe a vývoju potápačského materiálu, výstroja a pomôcok.
Publikuje v časopisoch aj internete. V súčasnosti žije v Rakúsku.

Napíš autorovi

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 9. januára 2016