Pro Dive Chorvátsko 
 

Víťazstvo v Oriente

                                                                                                                        Pridané 29.8.2014

 

Najskôr som začal loviť v pamäti, kedy som naposledy plával súťažný Orient. Kedy to tak bolo? Pred 10, 11, 12 ..... timi rokmi? Nakoniec som sa so svojou pamäťou dohodol na 15 rokoch. Druhou úlohou bolo nájsť verzaig. Za tých „x“ zím musel vytrpieť niekoľko sťahovaní z garáží do skladov, odtiaľ do pivníc až nakoniec som ho našiel na povale Domčeka Aronnax.

 

Verzaig

Vedľa monoplutvy v rohu, spočívalo delo = akási laminátová kapotáž, do ktorej sa vkladala duralová 7 litrová potápačská fľaša s regulátorom. V nej bola igelitová taška a na konci zahrkotalo špeciálne odliaté olovo na opasku. Pokus vybrať z igelitového sáčku moju reprezentačnú čiapku (blanu na hlavu) so štátnym znakom skončil zúfalo. Svoju púť skončila ako neurčitá hmota bez tvaru a konzistencie. Pod ňou bola polystyrénová krabica s kompasom a plavbomerom na kýle. Tie vyzerali v pohode.  Doknca po „fúknutí“ do jej lopatiek, sa vrtulka veselo zatočila a pohla ručičkou plavbomeru.

Aj neoprénové nohavice, ktoré som si kedysi sám ušil vyzerali ešte použiteľne. Akurát sa akosi zmenšili a tak už na prvý pohľad bolo jasné, že sa do nich nezmestím. Odôvodnil som si to vedomosťou: „že predsa neoprén ako mikroporézny materiál vekom tvrdne a scvrkáva sa“.  Oveľa horšie dopadol pokus o opásanie sa remeňom s olovom. Z nejakých mne neznámych príčin mi chýbalo na jeho pohodlné zapnutie pracky asi 8 cm.....

 

Tréning

Tak som si radšej v deň pretekov na seba v rámci rozplávania navliekol svoj bežný potápačský neoprén veľkosti „L“ a s hrúbkou 3 mm. Nejako som si spomenul na to, ako celý výstroj poskladať a po častiach na etapy aj doniesol k vode.  To, že sa mi na brehu v sede akosi ťažšie obliekala monoplutva hádam ani netreba zdôrazňovať. Ani si nespomínam si na to, že by som sa pred tými 15 rokmi musel tak krútiť aby som sa vsúkal do oka úväzu bójky.

Ale ozajstné zdesenie ma čakalo až po zanorení sa pod hladinu. Ešte v plytkej vode, v tesnej blízkosti brehu som sa pokúsil natrepať do dela. Keď sa mi to ako tak podarilo a upriamil som zrak na prístroje, prekvapený som zistil, že už na ne jednoducho vo veku 51 rokov nevidím. Čísla kompasu splývali s ryskou a aj ručička plavbomeru bola akosi blízko pri mojich očiach. Najskôr som sa pokúsil viac natiahnúť ruky, ale potom som pochopil, že musím celkom zmeniť polohu.

Nakoniec som tréning odplával spôsobom, že som držal fľašu za ventil tak, ako sme plávali bazénové disciplíny rýchlostného potápania s prístrojom. Ozaj – spomenul som už, že som z bezpečnostných dôvodov radšej vymenil monoplutvu za staré dobré Najady?

 

Preteky

Plávala sa pre mňa celkm neznáma vyraďovacia disciplína Paralell. V živote som o takom niečom nepočul. Podobalo sa to na lyžiasku súťaž v paralernom slalome. Rozlosovaním účastníkov vznikol pavúk, ktorým sa pretekári postupne prehrýzali do štvrťfinále, semifinále až nakoniec mala plávať dvojica o víťaztvo. Ja som nafasoval za protivníka mladučké dievča z Prahy, nejakú reprezentantku či čo. Aj som si z nej robil srandu, či nebude priveľmi nešťastná, ak ju taký plešatý pupkáč v krátkych plutvách vyradí.

Nakoniec prišlo na lámanie chleba a ja som sa ocitol vo vode pri bóji. Keď to naozaj štartovacou pištolou odpálili, dievča s monoplutvou vystrelilo vpred na trať. Ja som si pokojne odhodil nabok bójku, chladnokrvne sa zanoril a začal hľadať požadovaný azimut na smiešne malom kompase. Keď som sa konečne zrovnal začal som plávať smerom k otočnej bójke.

Naši klubisti, ktorí ma pred štartom mohutne povzbudzovali sa vraj dohadovali či sa pohybujem alebo nie. Vraj kým moje bubliny predbehli bójku ubehla celá večnosť. Česká holka zatiaľ trafila priamo do otočnej bójky (vzdialenej 54 metrov od štartu). Musela celkom zastaviť, odháknuť svoju bóju, skorigovať kurz a nanovo spočítať metre. Ja som medzitým svižne strihal nožičkami v Najadách V čase keď som ja bravúrne oboplávaval prvú otočku, bola moja protivníčka už  v priestore vrcholovej tyče.

Skutočnosť, že ju musela viac ako 2 min hľadať znamenalo, že som sa k svojej tyči priblížil aj ja. V okamihu keď som 4-metrovou tyčou celý šťastný zalomcoval už bola na záverečnej trase do cieľa. Ja som si pri tyči zopakoval štartový rituál: vydýchať, vynulovať, zamerať, uchopiť, skontrolovať hĺbku, vyraziť na trať.... skrátka dievčisko sa už blížilo do cieľa.

 

Sladká chuť víťaztva

Ále beda. Nádej českého orientu netrafila do 4 metre širokého cieľového pásma a tesne minula. Ja som sa zatiaľ už značne udýchaný a dosť dolámaný rýchlosťou morskej hviezdice plížil do cieľa. Aby som to skrátil: trafil som čistú nulu a tak som reprezentantku vyradil! Čo na tom, že som 210 metrov plával takmer 8 minút.

Bol som nesmierne šťastný. Naši mi nadšene kričali na slávu a ja som si užíval víťazstvo ako za starých časov. Slečna asi aj slzu vyronila, ale hrdinsky vydržala gratuláciu. Moje spanilá jazda sa samozrejme zasekla hneď v ďalšom kole, keď som nafasoval iný podvodný rýchlik s monoplutvou. Ale verte mi, už dlho mi niečo nespôsobilo takú ozajstnú a nefalšovanú radosť ako toto víťaztvo.

 

 

Robert Korim

Juniorský majster Československej republiky v OP z roku 1979

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 9. januára 2016