Pro Dive Chorvátsko 
 

Kuchynský nôž

                                                                                                                        Pridané 17.4.2013

 

Začalo to Frankieho otázkou: “- či si nechcem zarobiť”. Na otázku ako a čím odpovedal: “- potápaním…ale hlbokým”. Vraj to bude hlboký ponor, keď náš nájomca vraj zaplatí všetko hélium. Nebol som vtedy v Kanade prvým rokom, preto som vedel, že sa musím aspoň troche okúňať a nesúhlasiť s ponúknutým jobom ihneď.

 

V skutočnosti by som išiel asi aj zdarma, nehľadiac na to, že mi nesmierne lichotilo, že si ma z tých niekoľkých desiatok študentov trimixového potápania z minulosti vybral za partnera. Na moju ďalšiu otázku: “- čo bude mojou úlohou ?” odpovedal, že skoro nič, vraj len: You will only cover my butt…”. Čosi v zmysle akože: “kryť jeho chrbát…”.

Jediným ďalším poučením z jeho úst bolo: “prines si všetky veci a nezabudni potápačský nôž a príď zajtra o 0400”! Tí , čo sledujú americké akčné filmy z vojenského prostredia vedia, že to značilo sa dostaviť ráno o 04:00 hod. Zabudol som poznamenať, že môj tréner a partner s kvalifikáciou Instructor Trainer bol dlhoročným príslušníkom U.S. NAVY Seals – elitnej jednotky amerického vojenského námorníctva. A tejto časti jeho minulosti zodpovedala aj príprava na ponor.

Keď som celý rozospatý vstúpil do jeho obchodu, pil už druhú kávu. Na zemi, bola ako červený koberec pred redutou rozvinutá stará zelená vojenská plachta. Na nej boli pekne vedľa seba naukladané 5-toro dvojičiek, nespočetné množstvo dekompresných Alu fliaš, hneď vedľa backplaty, krídla, počítač a celkom nad rámec Frankieho zvyklostí aj 5 či 6 nožov. Následne ma prinútil vytiahnuť a dovliecť z auta celý môj výstroj a poukladať ho pekne do rady vedľa ostatného materiál. Medzitým sa objavili aj ďalší potápači.

Nasledoval nesmierne seriózny checking výstroja (podľa pravdepodobne špeciálne vytvoreného zoznamu) a niekoľkonásobné memorovanie plánu a parametrov nášho ponoru. Frank sa tváril, akoby sme nešli na náš už ktovie koľkáty spoločný trimixový ponor, ale akoby sme pripravovali nové vylodenie v Zátoke svíň! Až som zapochyboval, či som v správnom čase na správnom mieste.

Na podložke bola aj Frankieho “Goodybag” – vak z celty, v ktorom nosil do vody všetko možné od páčidiel, klieští až po pílky a viazací drôt. Nech mi čitateľ – našinec prepáči, ale na pobreží North Carolina (kde sa môj tréner narodil a dlhé roky potápal), majú akosi iný vzťah k vrakom a k možnosti vziať si z nich ľubovoľné artefakty.

Tentokrát doň naložil pílku na drevo, pílku na železo, obrovský nôž s veľkosťou mačety aj pilník. Okrem toho mal pri svojom verzaigu trhací hák, útočný nôž a jaskyniarske kliešte. Úžas na mojej tvári bol asi dosť viditeľný, keď ma poslal do garáže po obrovské, takmer meter dlhé cvikačky, schopné prestrihnúť bežný visiaci zámok.

Potom sme nakladali do auta, v prístavisku vykladali a znova nakladali na loď. Nasledovala poldruhahodinová plavba na sever, keď nás sprevádzali tulene a v diaľke odfukovali kosatky. Že sme už na mieste, mi prezradili obrovské bóje, ktorými bola zaplnená celá zátoka. O niektoré z nich boli zakotvené šlepy, iné boli prázdne. V hĺbke zálivu na pobreží sme tušili dobre schovanú továreň na spracovanie dreva. Priplávali sme k našej bóji označenej ako B-86.

Potom sa v súlade s Frankieho štekavými príkazmi rozbehla príprava a ustrojovanie sa. Personálne rozdelenie boli relatívne jednoduché. Všetci piati potápači sme mali identické zmesi plynov a litráže aj počty zásobníkov. Frankie (jednička) a ja (dvojka) sme mali byť vrcholový tím a zostúpiť až k robotovi do predpokladanej hĺbky 310 ft (90 m). Záložný potápač (trojka) mal zostupovať 2 min po nás a zostať pri lane v hĺbke 150 ft (45 m). Ďalší, chápaj záchranný potápač (štvorka) dostal inštrukcie zostať na hladine pri bóji. A nakoniec posledný (päťka) zostane kompletne ustrojený na palube lode.

Nemusím zdôrazňovať, že po toľkých prípravách značne znervóznel. Najmä, ak som zobral do úvahy zvyčajne dosť “voľný” Frankieho prístup k plánovaniu ponoru. No a nakoniec tá jeho otázka: “- koľko berieš nožov do vody?”…. ma celkom rozobrala. Náš skipper – starý skúsený morský vlk, sa odhryzujúc si z práve urobeného sendviča len pochechtával. Nakoniec zobral zo stola celkom obyčajný, dlhý a mierne zúbkovaný nôž na “americký” chlieb, otrel ho o svoje rybami preparované menšestráky a podal mi ho so slovami: “- laná sa najlepšie režú kuchynským nožom ….. “.

Aj keď som o pravdivosti jeho slov dosť pochyboval, zobral som si ho. Pre jeho veľkosť som ho pochopiteľne nemal ako vziať do vody. Nakoniec skončil jednoducho prilepený o fľašu - stagku striebornou páskou “duct tape”. Ešte jeden krát hlasné vzájomné memorovanie plánu ponoru, skok do vody s 80 kg nákladom na chrbte a už sme sa rútili do hlbiny.

Žiaden prúd, od 100 ft (30 m) tma, ale viditeľnosť skvelá. Nakoniec sa objavil zhluk lán a v hĺbke 280 ft (85 m) aj prvý ROV – robot vybavený špeciálnymi chápadlami a kliešťami. Dolu bol poslaný aby vyslobodil svojho staršieho brata ROV s kamerami. Oslobodiť ho bolo relatívne ľahké. Stačilo poposúvať nejaké laná, odháknuť jeho kliešte a už za necelú minútu sme ho mohli poslať nahor. Ja som bol už v pohode – akurát som sa cítil s tým goodybagom ako Frankieho nosič či golfový Caddy. Pokračovali sme nižšie.

Už o niekoľko metrov hlbšie, na 300 ft (91 m) sa objavil náš cieľ. Už na prvý pohľad bolo jasné, že toto bude “iný oriešok”. Všade navôkol laná a káble. Frankie najskôr urobil obhliadku a potom naznačil čosi ako: “drž sa za mnou a daj pílku”. Potom sme strávili niekoľko minút tým, že Frank sa pokúšal prerezať to správne lano a ja zasa odkláňal a odmotával rôzne káble, čo sa nám neustále plietli do cesty a zachytávali na ventiloch či stagkách. Frank neustále menil náradie a začal byť viditeľne nervóznejší, pretože čas neúprosne bežal a ručičky manometrov s ním.

Keď začal zúrivo mykať s jednym lanom hrubším ako moje bicepsy a stratil (či odhodil do hĺbky) už tretí kus náradia jemne som mu svetlom naznačil, že to skúsim ja. Odlepil som od stagky náplasť a jednoducho som to lano za menej ako minútu “prepidlikal”. Môj partner sa následne zatváril dosť užasnuto, pretože ROV sa tým oslobodil a začal pomaly stúpať nahor.

Je jasné, že nielen počas dlhého a primerane nudného výstupu popri lane, ale aj po šplhaní sa na plavidlo, som sa tváril dosť triumfiálne. Keďže majiteľ firmy aj pilot ROV-u boli s nami, Frankie ich zabával mierne nadneseným popisom akcie, kde primerane (s vidinou nášho zisku) zvýraznil rizikovosť celej akcie. Len skipper s otázkou v očiach, sa svojim typickým pochehtávaním uspokojil s mojim znamením vztýčeného palca.

 

Zaplatení sme boli skutočne veľkoryso. A tak som si do logbooku zaknihoval nielen ďalší ponor na Trimixe, ale aj príhodu, kde roboty v hodnotách niekoľko desiatok tisíc dolárov oslobodil obyčajný kuchynský nôž za babku.


 

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 9. januára 2016