Pro Dive Chorvátsko 
 

Prvý manželský ponor

                                                                                                                        Pridané 18.5.2014

 

Príhoda, ktorú popisujem, sa stala už veľmi dávno. Jeden člen nášho klubu, sa tak ako väčšina z nás konečne šťastne oženil. A rovnako ako my, aj on niekde záhadne nadobudol presvedčenie (rovnako chybné ako my všetci), že v záujme udržania ich rodinného šťastia bude najlepšie, ak svoju ženu začne pomaly priťahovať k potápaniu.

Ale dotyčná bola trošku tvrdší oriešok. Aj aj keď nášho neboráka určite pobádala skutočnosť, že pomerne solídne plávala, akosi nezbadal, že šport nepatril k jej životným prioritám. Svoju vyvolenú prehováral všetkými možnými spôsobmi, motivoval darmi z obchodov s nápisom „Klenoty š.p.“ ale aj zahraničnými pobytmi v exotických destináciách, za aké sa vtedy považovalo napríklad čiernomorské pobrežie v Rumunsku či Bulharsku.

Neustále nás prosil o pomoc, obťažoval nás výzvami aby sme sa na potápačských akciách slušne správali, nerozprávali o negatívnych zážitkoch z pod vodnej hladiny ani nespomínali na „nesympatické“ živočíchy, ktoré tam žijú. Je totiž potrebné spomenúť, že jeho milovanú desili najmä obyvatelia vodnej ríše všetkých rozmerov od žubrienky až po ryby.

Po rokoch prehovárania, prosieb, trikov aj drobných manželských lstí a úplatkov sa mu nakoniec podarilo nejako dotyčnú nahovoriť na krátky a plytký ponor na našej domovskej lokalite – Slnečných jazerách v Senci. Príprava na túto akciu sa rozhodne dala zrovnať s pristaním prvého Apolla na mesiaci.

Najskôr bol zvolený dátum, kedy teplota jazera dosahovala ročné maximum. Potom bolo precízne vybrané miesto vstupu do vody. Ručnými kosákmi nás náš nešťastník prinútil vykosiť niekoľko desiatok štvorcových metrov dna od vodných rastlín, aby mu nič pri ich prvej návšteve po vodu neprekážalo.

V deň D sme museli prísť so všetkými našimi „ešte“ sa potápajúcimi priateľkami, milenkami aj manželkami, aby sme vytvorili neformálnu skoro ženskú atmosféru prípravy na ponor. Dokonca bol prítomný aj jeden novofunlandský pes a dve staré mamy s košíkom a piknikovými pomôckami. Nakoniec naozaj prišli.

Zo začiatku šlo všetko ako po masle. Všetci sme boli šarmantní, nenútene sme rozdávali rady a bodro sa navzájom povzbudzovali. Atmosféra začala hustnúť keď ju chalanisko začal postupne súkať do najzachovalejšieho neoflexu (súdobý špičkový neoprénový oblek, pozn. autora) aký sme v klube mali. Na chrbát nafasovala najmenšiu, pravdepodobne 5 litrovú fľašu a do úst fungl novú Tajfúnku (asi netreba poznámku autora).

My všetci sme sa okolo dvojice pohybovali koordinovane, keď každý už po predchádzajúcom vyčerpávajúcom tréningu vedel svoje miesto a rolu, ktorú mal v tejto etudke zahrať. Nakoniec nastal ten vytúžený okamih a naša dvojica sa sa spolu s vrcholovým útočným družstvom zanorila do vody, ktorá im siahala asi po pás.

Ponor trval len približne 10 sekúnd. Toľko totiž vydržala jeho milovaná bez dychu a so zatvorenými očami. Keď sa už nakoniec rozhodla nadýchnuť, otvorila oči a v tesnej blízkosti pred ňou sa v minimálnej vzdialenosti vznášala tesne nad dnom odrezaná konská hlava. Jazyk vonku, očné bulvy vyvalené, tepny popretŕhané, franforce mäsa. Ten kto ten skutok vykonal, rozhodne nebol priateľom zvierat.

Reakcia ženušky bola preto pochopiteľná. Vyletela z vody ako raketa z jadrovej ponorky. S popolavou farbou v tvári zo seba zhodila veci a nášmu zarazenému priateľovi zasyčala do tváre: „vieš čo môj milý, strč si to svoje potápanie ........“. Do dnešných čias sa mu nepodarilo ju presvedčiť, že sme v tom ani jeden z nás nemali namočené prsty. O spoločnom potápaní sa pochopiteľne v ich rodine viac neuvažovalo.

 

 

Člen spomínaného klubu.....

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 9. januára 2016