Pro Dive Chorvátsko 
 

Ako som plávala hodinovku

                                                                                                                         Pridané 8.5.2011

 

Nie, rezolútne a nekompromisné nie! Tak som reagovala na Milanovu otázku, či sa aj tento rok zúčastním pretekov potápačsko-plaveckých štafiet na Lafranconskom bazéne v Bratislave. Príliš dobre som si pamätala ako som sa takmer 3 dni vyrovnávala so spánkovým deficitom a záťažovým stresom, aký som vtedy pripravila svojmu nie príliš vyšportovanému telu počas pretekov družstiev v plávaní na 24 hodín v potápačskom výstroji. Týždeň za mnou chalani z klubu chodili a presviedčali ma, že maródka zdecimovala rady členov našej party natoľko, že vlastne nie sme schopní postaviť 10-členný tým. Argumentovala som otlakmi na nohách, ktoré som si pred necelým rokom liečila viac ako 10 dní a bolesťami chrbta trápiacimi ma ešte aj na jarnej lyžovačke. Bránila som sa skutočnosťou, že moje pomalé plávanie bolo rozhodne najslabším článkom reťaze a príčinou, prečo sme sa vo výsledkovej listine neumiestnili lepšie.

Boli však neoblomní a zdôrazňovali, že organizátori pretekov z Klubu Aronnax rozdelili pretekárske pole na kategóriu amatérov (kde sme pochopiteľne patrili aj my) a profesionálov grupujúcich sa z radov aktívnych plavcov s plutvami a súťažných freediverov. Nakoniec ma zlomili argumentom, že na rozdiel od pre mňa celkom nezmyselného nápadu z minulého roka plávať 24 hod, budeme v amatérskej kategórii súťažiť len jedinú hodinu a to bez potápačských prístrojov len s plutvami a maskou. Povedala som si, že to zvládnem, veď plávať chodím na Pasienky každú nedeľu a aspoň bude zábava a možno opäť stretnem nejakých „spolubojovníkov“ z minuloročnej bláznivej 24-ky.

Príprava

Poslednú nedeľu pred pretekami som sa pre pracovné povinnosti nezúčastnila klubového bazéna, ale dopočula som sa, že ostatní tú “hodinovku“ skúšali. Nechápala som síce načo, veď hodina je nič viac než „hodina“ plávania?! Udivila ma aj Milanova poznámka o potrebe extra zásobe toaletného papiera. Neskôr som všetko pochopila..... Príprava doma pred súťažou bola oveľa jednoduchšia ako v minulom roku. Na rozdiel od kompletného potápačského vercaigu som do vaku postupne nahádzala kúpací plášť, šampón a niekoľko plaviek. Po krátkom zaváhaní som pribalila aj MP3 prehrávač a fľašu minerálky.

Porada vedúcich

Vraví sa, že človek nikdy dva krát nevstúpi do tej istej rieky. Ale presne ten pocit som mala, keď som sa opäť, tak ako pred rokom nedobrovoľne ocitla na porade vedúcich družstiev. Zase som videla (nech mi chalani z nášho klubu prepáčia) oveľa vyšportovanejšie postavy a hlavne ten divoký a po víťaztvách hladný pohľad v očiach viacerých jednotlivcov. Opäť rozprával ten istý, samozvolený „duchovný otec myšlienky“ Robert o technike odovzdávky a ďalších doplňujúcich pravidlách súťaže.

Z driftujúceho snívania ma náhle celkom realisticky čosi prebudilo. Bola to plamenná diskusia o „osobných chybách“, „žltých kartách“ a celkovej diskvalifikácii týmu. A zrazu som úplne jasne pochopila zradu, ktorej sa moji milí kamaráti z klubu dopustili. Pri verbovaní na túto súťaž mi totiž zamlčali, že sa bude plávať pod vodou, na nádych a teda minimálnym úsekom budú 25 metrové dĺžky bazéna!

Pravidlá

V miernom šoku a s chladným potom na čele si začínam zapisovať dohodnuté pravidlá súťaže. My amatéri môžeme mať družstvo zložené z maximálne 10 plavcov. Po štarte budeme plávať štafetovým spôsobom jednu celú hodinu, pričom je v rámci týmu povolené striedanie ľubovoľným spôsobom. Okrem 5 metrového úseku po odraze od steny, musíme bazén prekonávať na nádych celkom zanorení pod vodou. Prerezať hladinu je povolené aj v malej vode, taktiež na vzdialenosť 5 metrov od steny. Kto pretne hladinu na zbytku bazénovej dĺžky - získava osobnú chybu. Po 5 osobných chybách, ide tento jedinec predčasne do spŕch a družstvo pokračuje ochudobnené o jedného plavca.

Za chybnú odovzdávku, nedoplávanie úseku či vynorenie tvárovej časti hlavy dostáva tým žltú kartu. Z hrôzou sa dozvedám, že po 4 kartách nasleduje červená a okamžitá diskvalifikácia celého družstva. Našim výstrojom môžu byť maximálne 77 centimetrové dlhé a sériovo továrensky vyrábané plutvy ako aj ľubovoľná maska či plavecké okuliare.
V kategórii profesionálov budú plávať súťažiaci po dobu dvoch hodín a povolené majú aj monoplutvy známe z pretekárskych odnoží potápačského športu.
V oboch prípadoch vyhrá družstvo, ktoré za daný časový úsek prekoná viac 25-metrových bazénov.

Rozplavba

Keď vchádzam do ženskej šatne a vidím ako vlastne vyzerá tá monoplutva, znovu sa sama seba pýtam, či nie som v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Na bazén vstupujem v presvedčení, že chalanom jednoducho oznámim, že ja neplávem a radšej sa prihlásim do radov rozhodcov. Skôr než však stihnem túto požiadavku predostrieť sa dozvedám, že štart je o 20 minút a náš manšaft má zatiaľ prítomných len 6 členov! Moja abdikácia tak vôbec neprichádza do úvahy a namiesto bieleho trička pre rozhodcov sa súkam do plaviek. Čistenie žalúdkov za podvod, ktorého krivdu som si chcela s chalanmi vytmaviť odkladám na neurčito a o niekoľko minút som vo vode.

Ale beda! Nikdy v živote som nepreplávala pod vodou 25 metrov, ani v plutvách ani bez nich. V rámci rozplavby sa riadne nadýchnem, ponorím a plávam. Ale už v polovici bazéna ma vnútrohrudný tlak vyženie na hladinu. Prskajúc a lapajúc po dychu preplávam na druhú stranu. Tvárim sa pritom nenápadne, ale keď sa môj pohľad stretne s mojimi spolubojovníkmi, vidím rovnakú hrôzu v ich očiach aká je v mojej duši. Následne sa dobre vydýcham a som opäť pod vodou. Počítam si kopy: ....12,13,14...a znova som na hladine. Ku koncu bazénovej dĺžky mi chýba dobrých 7-8 metrov. Červená ako paprika som znova na kratšej strane bazéna.
Po neuveriteľne hlbokom nádychu sa odrážam do tretice, ale nech robím čo robím, opäť to nie je celá dĺžka a hladinu pretínam presne na lajne označujúcej 5 metrové pásmo. Podobne skončil aj môj štvrtý pokus, ktorý vyústil v silný pocit menejcennosti a paniku pred súťažou.
Ale to už hlavný rozhodca ukončil rozplavbu a všetci sa pripravili na štart.

Súťaž

Podľa rozpisu mám plávať ako štvrtá v poradí z malej vody do hlbokej. Nervy mám na prasknutie. Po štarte vidím ako sa pretekári unisimmo zanoria a potom už len na nás sa valiacu prílivovú vlnu. Ani som sa nenazdala a už sa odráža náš druhý člen štafety. Pokúšam sa upokojiť a rozdýchavam sa. Ale beda, už vidím ako sa na druhej strane vrhá na svoj úsek plavec predo mnou. Strkám hlavu do vody, vyzerám ho a pokúšam sa upokojiť svoje rozbušené srdce. Zrazu je tu. Valí sa na mňa ako torpédo, ale ja som zrazu celkom zamrznutá. Z letargie ma preberá krik mojich spolubojovníkov. Ideš, ideš, nespi ...!

A zasa plávam. Kmitám nožičkami sem a tam a túžobne očakávam protiľahlú stenu. Míňam 5 metrovú lajnu ale viac nevládzem. Vynáram sa a posledné 2 metre plávam po hladine. Aj cez skrvavený pohľad vidím ako náš rozhodca značí do zápisu našu prvú žltú kartu. Tak týmto spôsobom nevydržíme ani prvú štvrťhodinu a mojou zásluhou budeme rýchlo vyautovaní zo súťaže.
Samozrejme, že mám slzy v očiach a chcem okamžite skončiť, ale Helmut – moja tajná láska ma utešuje a pridáva radu o odrazení sa od steny akýmsi modifikovaným drepom v horizontálnej polohe. Poctivo dýcham do vody v presvedčení, že v najbližších minútach ma na druhej strane čaká nefalšované inferno. Posúvam sa na okraji dráhy, až kým na mňa opäť nepríde rada. Moje sebavedomie je už dávno za hranicou polárneho kruhu ale musím, musím predsa tomu Helmutovi dokázať, že nie som bábovka.

Nasleduje nádych hodný kováčskych mechov a pokúšam sa imitovať odraz, aký som poslednú minútu pozorovala u plavcov vo vedľajších dráhach. Valím sa dopredu s pohľadom hypnotizujúcim „T“čko na dne, znamenajúce vytúžený koniec bazéna. A je to tu opäť. V pľúcach vybuchujúce erupcie a stehná ako z betónu. Zasa musím hore, cítim ako režem hladinu, ale zrazu je tu stena! Spýtavo sa pozerám na rozhodcu a ten sa smeje. Chalani ma poplácavajú po chrbte, čosi pokrikujú ale ja sa snažím hlavne zostať nažive. Nebolo to čisté, získavam osobnú chybu, ale chápem, že som našu pretekársku agóniu predĺžila o jedno kolo, čo znamená že budeme v súťaži minimálne o 3-4 minúty dlhšie.

Moje malé víťazstvo

Zasa napriek všetkým poučkám o stošesť hyperventilujem a naďalej špiónsky pozorujem ostatných. Nielen, že už viem ako sa odraziť, ale som si všimla, že niektorí na poslednom 1-1,5 metri zaberú jednou pažou. Som rozhodnutá to skúsiť. Ktosi z našich ma ubezpečuje, že to bude nakoniec dobré a že sa po chvíľke istotne adaptujem. Neverím a najmä, opäť sa ku mne blíži plavec predo mnou. Je mi absolútne jasné, že tento krát som sa ani z polovice nezregenerovala a svoj výkon z pred niekoľkých minút istotne nezopakujem. Ale v tom sa objavil môj záchranca.

Chalani, ktorí nestihli pre dopravnú zápchu na nábreží štart pretekov sa zrazu objavili na plavárni, ihneď skočili do vody a je nás desať. Viem, že mám dve dĺžky k dobru. To je neuveriteľne krásne dlhých 30 sekúnd. Využívam ich ako najlepšie viem a som opäť v hre.
Nádych – odraz – plávanie – záverečný záber pažou.... a je to! Čisto, krásne a najmä pre mňa celkom neuveriteľné. Moja prvá životná 25-ka pod vodou. Aj napriek zdevastovanej telesnej schránke sa nadúvam ako páv a po očku sledujem reakcie našich.

Do videnia o rok

Nechcem tvrdiť, že zbytok bola prechádzka rajskou záhradou (veď záverečných 15 minút som pomerne úpenlivo tlačila ručičku hodiniek) ale akosi som tomu prišla na chuť. Zlepšila som techniku nádychu, odraz aj polohu tela. Do konca hodinovky som nenazbierala ani ja, ani náš manšaft jedinú chybu, či žltú kartu a riadne sme preteky doplávali. Nie je dôležité, na ktorom mieste sme nakoniec skončili, veď my sa skôr riadime starým pánom Coubertinom. Pre mňa bol neskutočne príjemný Helmutov uznanlivý pohľad a pocit, že som bola plnohodnotným členom nášho teamu. A na spomínané čistenie žalúdkov za zamlčanie, že pôjde o nádychové potápanie som celkom zabudla.


 

Jolana Adamová, účastníčka podujatia
Napíš
autorke

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 9. januára 2016