Pro Dive Chorvátsko 
 

Krycie meno "Hodinár"

                                                                                                                        Pridané 15.1.2014

 

Konečne!!! Je október a ja si nedočkavo balím svoj výstroj a pripravujem sa na cestu. Som členom klubovej výpravy s krycím názvom "Hodinár" a som na to hrdý. Náš cieľ - krasové jazierko v blízkosti istého mestečka na juhu Slovenska, známe svojim zvláštnym tvarom. Je nás pekná kôpka, všetci vybavení špičkovým výstrojom a poriadnou dávkou nadšenia a samozrejme odvahy.

Po ceste krajom plným nástrah a nebezpečenstiev v podobe stopárok, či hydiny športujúcej na asfaltke sa dostávame do miesta základného tábora. Naše ubikácie sú už pripravené a uvítací výbor v podobe jednej osoby myšacieho pohlavia, túžobne čakajúcej na zvyšky zo stola tiež. Verný zásadám správnej životosprávy pred ponorom odoberám sa na lôžko ignorujúc zvyšok skupiny pripravujúci sa na výpravu za kultúrou.

Ráno sa budím s jasným cieľom, dobre sa naraňajkovať. A práve teraz to začalo. Po úmornom hľadaní sa mi konečne podarilo objaviť stravovacie zariadenie. Teda s prižmúrením oboch očí. Po dlhom rozmýšľaní som dospel k názoru, že rohlíky použijem ako olovo na dováženie, prípadne ako baseballovú pálku.

Miestom nášho budúceho ponoru bolo jazierko s priemerom asi 50 metrov so zakotveným člnom v jeho strede, z ktorého visia laná so záložnými fľašami pre prípad vynútenej bezpečnostnej zastávky.

Po príprave a formalitách pred ponorom vstupujeme konečne v trojici do vody. Ja v strede, Fero naľavo a Jano napravo. Keďže viditeľnosť sa pohybuje okolo 1 metra, vzorovo sa navzájom uväzujeme. Pomaly plávame ku stredu, kde sa rozďavuje otvor vedúci k spodnému rozšírenému priestoru. Klesáme, snažiac sa dosiahnuť plánovanú hĺbku a pozorujem ako sa viditeľnosť postupne stráca úplne. Dopadáme na dno. Konečne sa niečo začína diať.

V takmer úplnej tme si "odtrápime" približne 15 minút ponoru, keď mi môj partner zrazu dáva signál k výstupu. Súhlasím, pretože viditeľnosť začína dosahovať záporné hodnoty, keď v tom vidím malý zádrhel. Fero je vľavo a v ústach má môj oktopus. Určite by sa uživil ako vreckár, pretože som si vôbec nevšimol, že mi ho berie. Na môj zvedavý signál odpovedá, že má malé problémy.

Uchopím ho za vestu ale márne sa snažím ho nafúknuť v snahe, aby sme konečne nabrali správny smer. Rozhodujem sa začať stúpať s pomocou môjho kompenzátora. Súčasne sledujem, ako Fero úplne pasívne visí a v tvári má absolútne apatický výraz, akoby ho už nič nemohlo prekvapiť. V tom zrazu prestáva nasledovať môj príklad a zostáva visieť v priestore, zachytený o lano.

Pohľad na chlapa tváriaceho sa ako ryba na háčiku by bol určite v inej situácii zábavný, teraz však nasleduje niečo iné. Keďže neustále stúpam, octopus sa mu vytrháva z úst a tak sa rutinérsky vyzlieka z kompenzátora a v štýle "Magická hlbočina" smeruje nahor. Medzitým sa končí aj môj výstup, pretože prázdna Janova vesta ma ťahala A. aj M. dolu. Tak odrezávam lano a ja predvádzam divákom vynorenie á´la Lietajúca ryba.

Jano už na hladine začína veselo a bezstarostne komunikovať so všetkým obyvateľstvom a tak jediným problémom zostáva jeho investícia do výstroja, ktorého sa frajersky zbavil. Tento problém za nás rieši najbližšie vynárajúci sa miestny potápač s plnou náručou jeho majetku.
To potápanie naozaj stálo za to. Bolo to pre nás poučením a neskôr vzhľadom ku šťastnému koncu aj zábavou pre všetkých ostatných, pre ktorých sa stávame terčom duchaplných vtipov.

 

Radšej sa nepodpíšem.....

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 9. januára 2016