Pro Dive Chorvátsko 
 

História a vývoj počítačov III. (1983 - 1986)

                                                                                                                                  Pridané 3.6.2013

 

Polovica 80-tych rokov, znamenala v potápačskom priemysle prielom v produkcii a zavedení potápačských počítačov do praxe. Prvými úspešne komerčne vyrábanými a v radoch rekreačných potápačov aj reálne využívanými prístrojmi sa stali ORCA EDGE a DECOBRAIN. Oba síce zavedené do praxe ešte v 1983 ale v radoch rekreačných potápačov rozšírené v ďalšej letnej sezóne roku 1984.

 

 

Dejiny potápačstva, poznačili tiež uvedené roky snahou veľkých producentov výstroja, vyvinúť spoločnými silami kvalitný výsledný a masovo-rozšírený produkt. Oceanic USA a U.S. Divers Company spojili svoje schopnosti a podporili 1,5 milión dolárový projekt. Výskum pod vedením Pelagic Pressure Systems (San Leonardo, California) trval niekoľko rokov. Výsledkom výskumného projektu boli dva separátne prístroje nazvané: Oceanic DATAMASTER II a U.S. Divers DATA SCAN 2 (zavedený až v roku 1987). Tieto potápačské počítače boli radikálnym „odskokom“ od prechádzajúcich dizajnov, pretože oba integrovali dekompresný počítač s prístrojom na výpočet spotreby plynu.


 


1983

VVAL18

Prístroj s čudným názvom VVAL18 bol zavedený do potápačských jednotiek amerického vojenského námorníctva U.S. Navy v roku 1983. Určený bol predovšetkým na použitie so zavedenými potápačskými prístrojmi UBA MK15 a MK16 (UBA - Underwater Breathing Apparatus). Podľa dostupnej literatúry, pracoval s takzvaným exponenciálnym modelom spôsobu nasycovania tkanív.

ORCA EDGE

Počítač vyrobený v júni roku 1983 v americkom Orca Industries, dostal meno EDGE. Jeho názov bol vlastne skratkou z Electronic Dive GuideE. Vo voľnom preklade to znamenalo čosi ako „Potápačský sprievodca“. Súčasne šlo o slovnú hračku, pretože „edge“ po anglicky zodpovedá nášmu slovenskému: hrana, zahrotenie či ostrie.

 

 


Hardware

Z pohľadu súčasného potápania, vyvolá pohľad na vonkajšiu fasádu a označenie prístroja z manuálu, k nemu priloženému, ako „náramkového“ počítača úsmev. Telo prístroja bolo veľmi masívne, vyrobené z hrubého hliníka. Vodotesné puzdro o rozmeroch 185x70 mm jestvovalo v čiernej, alebo striebornej farbe. Displej z tekutých kryštálov (LCD) mal rozmer 45x50 mm. Všetky dôležité údaje ponoru, aj dekompresiu zobrazoval potápačovi numericky aj graficky. V spodnej časti prístroja boli dva upínacie popruhy a na boku je magnetický vypínač.

Odborné komentáre z tej doby vraveli, že v prípade potreby bolo možné EDGE použiť aj ako kladivo na odháňanie žralokov. Súčasne jeho hmotnosť (740 gramov), nahrádzala aj slušný kúsok olova!

O napájanie prístroja sa starala štandardná 9 V batéria, ktorá vydržala približne 45-50 hodín potápania. Slabinou prístroja bola vodotesnosť jej puzdra. Často sa stávalo, že vo väčších hĺbkach cez 50 metrov zatekalo a muselo byť menené.

 


Software

Software počítača EDGE síce vychádzal z údajov U.S. Navy tabuliek, ale jeho základom boli teórie polčasov sýtenia ľudských tkanív dusíkom. Znamenalo to kvalitatívny krok vpred, na rozdiel od iných elektronických počítačov alebo dekompresometrov, ktoré mali v pamäti len „uložené“ dekompresné tabuľky. Haldanovský model, kombinovaný so Spencerovou teóriou „tichých bublín“, uvažoval o 12-tich tkanivových kompartmentoch, s polčasmi v rozpätí od 5 do 480 min.

Program uložený v pamäti EDGE, bol pôvodne určený pre dekompresné výpočty na veľkých počítačoch. Mikroprocesory prístroja ukladali počas ponoru do svojej pamäti údaje každé 3 sekundy. Jej kapacita postačovala na 8 hodín potápania.

V 80-tych rokoch, bol pojem viacúrovňového potápania (multi-level diving) novozavedeným prvkom na scéne. EDGE bol testovaný práve na tento spôsob potápania. Odborná literatúra pritom spomína počtom veľmi obmedzený, len 12-členný testovací tým potápačov dobrovoľníkov, ktorí absolvovali v priebehu 4 dní 10 ponorov. Údajne, vraj ani následné merania Dopplerom nepreukázali výrazne zvýšený výskyt bublín.

V časoch potápania podľa dekompresných tabuliek, občas dochádzalo k príznakom kesonovej choroby v prípadoch častých zmien hĺbky, keď u niektorých z tkanív dochádzalo k prekročeniu kritickej hranice pre udržanie plynu. Ešte vyšší výskyt ochorení hrozil v prípadoch opakovaných ponorov, kedy sa u tabuliek počítalo s pomaly sa sýtiacimi tkanivami. EDGE preto so svojim multi-level divingovým predstavoval cestu, do budúcnosti bezpečného potápania.

Dodajme ešte, že vždy keď sa naplnilo virtuálne tkanivo (ďalší kompartment), prístroj spomalil maximálnu výstupovú rýchlosť z 18, 12 a nakoniec len 6 metrov/min. Ale na druhej strane prístroj prekvapujúco nezobrazoval celkovú dobu výstupu (!)


Displej

Prelepšiu ilustráciu fungovania prístroja a množstva zobrazovaných údajov na obrazovke, ponúkame nasledovný prehľad:

1 – Aktuálna a maximálne dosiahnutá hĺbka. EDGE priebežne ukazoval aktuálnu hĺbku ponoru. Na hladine neskôr maximálnu hĺbku z predchádzajúceho ponoru.

2 – Grafický ukazovateľ hĺbky. Stĺpec zobrazoval aktuálnu hĺbku.

3 – Grafický záznam maximálne dosiahnutej hĺbky.

4 – Stĺpce ukazujú sýtenie tkanív tela dusíkom a „vzdialenosť“ (či virtuálnu mieru) k dosiahnutiu úrovne bez-dekompresnej krivky.

5 – Bez-dekompresná krivka. Pokiaľ žiaden z dvanástich stĺpcov sýtenia tkanív dusíkom nedosiahne úroveň tejto krivky, môže potápač vystúpiť na hladinu bez potreby stupňovitej dekompresie. Pokiaľ akýkoľvek zo stĺpcov krivku prekročí, bolo nutné realizovať vynútenú dekompresiu až do tej doby, pokiaľ stĺpce zostávali nad krivkou. Vľavo boli rýchle sa sýtiace tkanivá, na pravej strane pomaly sa sýtiace.

6 – Doba ponoru. Ukazovateľ sa zapínal po ponorení sa do hĺbky 2 m a vypínal pri vynorovaní sa v hĺbke 1 meter. Ak sa potápač vynoril a šiel do vody behom desiatich minút, čas sa pripočítaval k ďalšiemu ponoru. Ak bol povrchový interval dlhší ako 10 min, ukazovateľ sa vynuloval.

7 – „Strop“. Takto označený ukazovateľ, numericky oznamoval najmenšiu hĺbku, do ktorej mohol potápač v priebehu ponoru vystúpiť. Pokiaľ sa na tejto hĺbke dekompresnej zastávky neobjavila cifra „0“, potápač nesmel pokračovať na hladinu. Ak by sa vynoril do menšej hĺbky, než bol zobrazovaný údaj, objavil sa na displeji nápis „okamžite zostúp“!“

8 – Bez-dekompresný čas. Tento údaj vychádzal z jednotlivých aj opakovaných ponorov a povrchových intervalov. Na displeji sa objavoval čas v minutách a sekundách. Behom bez-dekompresného ponoru, sa v závislosti na hĺbke objavoval čas, ktorý mohol potápač v tejto hĺbke stráviť bez toho, aby musel vykonať nútenú dekompresiu. Pred číslom bol symbol „+“. Ak bol čas dlhší než 99 min 59 sek, objavoval sa údaj v hodinách. S rastúcou hĺbkou sa čas skracoval, s klesajúcou predlžoval. Po prekročení bez-dekompresného času sa objavil čas so symbolom „-„ a na „strope“ naskočila hĺbka vynútenej dekompresnej zastávky. Vrchný číselný údaj ukazoval okolitú teplotu a v prípade poklesu napätia v batérii sa objavil nápis „LO“.

 


 

Praktické príklady

Uvedené znázornenia displeja, ukazujú činnosť EDGE pri praktickom použití:

Zostup trvajúci 10 minút 6 s do hĺbky 120 stôp (37 m). Ako znázorňuje graf, najrýchlejšie sýtené tkanivá (vľavo), sa už priblížili k bez-dekompresnej krivke. V tejto hĺbke, môže potápač zostať ešte 2 minúty 20 sekúnd. Na displeji sú taktiež graficky znázornené súčasná i maximálna hĺbka 120 stôp.

Údaje o hĺbke - 40 stôp (12m) po výstupe zo 120 stôp trvajúcom 1 minútu a 15 sekúnd a 10 minútach strávených v tejto hĺbke. Celkový čas ponoru bol 21 minút 21 sekúnd. Opäť sú vľavo graficky znázornené súčasná i maximálna hĺbka.

 


 

Chybičky krásy

Potápači z praxe často spomínajú na to, ako EDGE pri zostupoch hlbších než 60 metrov „zamŕzal“, hoci naďalej zobrazoval údaje o hĺbke a čase. Jeho (z dnešného pohľadu) malý displej, bol prehustený údajmi o parametroch ponoru a grafickými ukazovateľmi hodnôt sýtenia sa.

O prístroj EDGE bol veľký záujem a prakticky ihneď sa dostavil aj komerčný úspech. Aj napriek nízkej produktivite výrobcu (len niekoľko kusov prístrojov denne), sa v pomerne krátkom časovom období predalo 3 000 kusov. Väčšina z nich zostala na americkom kontinente a pre zbytok sveta zostal EDGE len v rovine túžob.

 


DECO-BRAIN

Na rozdiel od svojich amerických vyzývateľov, bol DECO-BRAIN výpočtami postavený na švajčiarskych potápačských tabuľkách. Do dejín vošiel aj ako Hans Hass DECO-BRAIN, keď niesol meno známeho fotografa, experimentátora a propagátora potápania. Išlo o kvalitný produkt z firmy Divetronic AG, neskôr premenovanej na Keller Drucktechnik.

Prístroj bol veľmi spoľahlivý, pracoval aj v hĺbkach pod 100 metrov a tak niet divu, že sa všeobecne rozšíril, predovšetkým v radoch európskych potápačov. Algoritmus jeho výpočtov, bol dobre popísaný v príručke a veľmi stabilne implementovaný. Najskôr bežal DECO-BRAIN na softwareovej verzii P2-1. V podstate šlo o jednoduchý tabuľkový interpolátor.

Čas potrebný na vynorenie, zobrazoval ako súčet výstupového času a času potrebného na všetkých dekompresných zastávkach. Týmto výpočtom sa zaradil medzi prvé počítače zohľadňujúce výstupový čas. Pochopiteľne, už nechýbali varovania pri prekročení povolenej výstupovej rýchlosti a vyčerpania dispozičného času v rámci bez-dekompresných limitov. V strede na paneli počítača sa nachádzali tri otvory pre červené blikajúce LEDky.

- Prvá sa rozžiarila, keď sa potápač dostal mimo vymedzený rozsah.
- Stredná blikala počas dekompresných zastávok.
- Horná protestovala v prípadoch prekročenia povolenej výstupovej rýchlosti.

Zaujímavým prvkom produkcie počítača bolo, že sa dodával ako polotovar, ktorý si musel jeho budúci užívateľ “dobudovať“.

 

 

 

1985

DECO-BRAIN II

Rok 1985 priniesol na trh DECO-BRAIN II už s vylepšeným softwarom a bol určený výlučne pre rekreačné potápanie so vzduchovým prístrojom. Prístroj bol významný nielen svojimi schopnosťami, ale aj skutočnosťou, že patril k prvým sériovo továrensky vyrábaným. Dôvodom prerobenia jeho softwaru, bolo viacero hlásených prípadoch DCS typu I, najmä kožnej formy. Upgrade programu z verzie P2-1 na P2-2, sa uskutočnil na základe vedeckých prác prof. A.A. Buehlanna, s výdatnou pomocou Dr. Maxa Hahna.

 

 

Výrobca a distribútor prístroja, akciová spoločnosť Divetronic AG, preinštalovala počítač na základoch švajčiarskeho modelu výpočtov s názvom ZH-L 16. Srdcom mikropočítača, bol osembitový mikroprocesor s pamäťou ROM (10 kbitov), ktorý každé dve sekundy periodicky opakoval výpočet pre 16 druhov tkanív s polčasom sýtenia v rozpätí od 4 do 635 minút. Piezoodporový snímač tlaku s prevodníkom bol schopný snímať celkový tlak do 1,2 Mpa s vysokou presnosťou. Maximálna povolená odchýlka medzi skutočným a indikovaným atmosférickým tlakom 25 milibarov!

Pre zobrazenie informácií bolo použitých 5 displejov (LCD) a 3 svietivé diódy. Koeficienty 16-polčasových kompartmentov boli dokonca aj publikované. Po tejto úprave Divetronic AG dostal len minimum správ o prípadoch výskytu DCS. Je však potrebné objektívne poznamenať, že v porovnaní s P2-2kou sa P2-3jok vyrobilo podstatne menej.

Anatomicky tvarované puzdro bolo z nárazuvzdornej plastickej hmoty a skladal sa z dvoch vzájomne hermeticky spojených častí. Predná obsahovala elektroniku, zadná bola vymeniteľný zdrojový blok s piatimi NiCd nabíjacími článkami zaisťujúcimi 100 hodín prevádzky. Ako príslušenstvo bola dodávaná nabíjačka zo siete 110/220V alebo z autobatérie 12V.

Prístroj sa aktivoval ručným magnetickým vypínačom. Iná obsluha nebola nutná. Rozsah prevádzkových teplôt bol od -10 do plus 15 stupňov Celzia. Každý z piatich displejov mal niekoľko funkcií, ktoré si bližšie popíšeme podľa obrázkov:

Displej 1
Ukazoval atmosférický tlak v milibaroch (=hPa) už 10 sekúnd po zapnutí prístroja. Táto hodnota bola uložená do pamäti ako nadmorská výška miesta potápania a súčasne slúžila pre kontrolu snímača tlaku. Ďalej displej plnil funkciu ukazovateľa času pod vodou – automaticky sa zapínal už od hĺbky 1,5 metra. Maximálna dĺžka ponoru bola 9999 min. 10 min po vynorení sa, zostával na displeji zobrazený celkový čas pod vodou. Po tejto dobe bol striedavo zobrazovaný čas zostávajúci do úplnej desaturácie organizmu a čas do možného letu lietadlom, či jazdy do hôr (objavoval sa na kratšiu dobu).

Displej 2
Informoval o okamžitej hĺbke s presnosťou 0,5 metra. V hĺbke 30 cm došlo k automatickému prepnutiu mikropočítača do „podvodného režimu“ a súčasne sa začali realizovať príslušné výpočty. Po vynorení sa, zostala zobrazená maximálna dosiahnutá hĺbka.

Displej 3
Mal taktiež niekoľko funkcií. Po zapnutí ukazoval programovú verziu P2-2. Hlavnou funkciou však bola informácia o čase nevyhnutnom k výstupu na hladinu. Bol súčtom časov všetkých dekompresných zastávok a času výstupu z hĺbky pri stanovenej rýchlosti 10 m/min. Táto informácia bola dôležitá pre okamžité plánovanie zásoby vzduchu. Neposkytoval ju dovtedy žiaden iný počítač. Každých 30 sekúnd (po dobu 2,5 sek) sa tu tiež objavoval údaj o maximálnej dosiahnutej hĺbke. Ďalším údajom bol číselným kód prípadnej poruchy, ktorý bol automaticky vyhodnocovaný kontrolným programom. To potom umožňovalo technikom v autorizovanom servise priamo určiť obvod, v ktorom sa porucha vyskytla.

Displej 4
Informoval o hĺbkach dekompresných zastávok. Pred ponorom sa periodicky objavovali po trojmetrových „skokoch“ od 2 do 30 metrov (ako pri listovaní v tabuľkách) a v nadmorských výškach väčších ako 760 metrov. Behom ponoru bol na displeji „—„ (bez-dekompresný ponor), alebo pri dekompresnom zostupe hĺbka prvej zastávky. Ak zostávalo menej než 6 min do hranice vynútenej dekompresie, začali displeje 4 a 5 prerušovane blikať. Potápač bol včas upozornený, že mohol vystúpiť do menšej hĺbky a predĺžiť si tak „nulové“ časy. Displeje 4 a 5 potom prestali blikať.

Displej 5
Mal priamu nadväznosť na displej 4. Po zapnutí sa tiež periodicky striedali bez-dekompresné časy k príslušným hĺbkam dekompresných zastávok. Behom potápania ukazoval zostávajúci čas do bez-dekompresného ponoru, alebo čas pobytu na zastávke, ak bola vynútená. Pokiaľ boli časy dlhšie ako 99 min, prístroj na displeji 5 zobrazoval „99“.

Svietiaca dióda 6
Prerušovaným svitom upozorňovala, že bola dosiahnutá maximálna prípustná rýchlosť výstupu 10 m/min. Pri tejto rýchlosti bola frekvencia blikania dve sekundy, so zväčšujúcou sa rýchlosťou stúpala a od rýchlosti 20 m/min svietila trvalo.

Svietiaca dióda 7
Označovala svitom „pole tolerance“, tzn. rozmedzie 0 až plus/mínus 1,5 metra od plánovanej hĺbky dekompresnej zatávky na displeji 4.

Svietiaca dióda 8
Upozorňovala potápača, že sa dostal mimo rozsah mikropočítača. Pokiaľ svietila dióda 8, došlo k niektorej z nasledujúcich chýb:

- DECO BRAIN II. bol omylom zapnutý až pod hladinou
- Miesto ponoru ležalo v nadmorskej výške viac než 4500 m.n.m.
- Bola prekročená maximálna hĺbka 80 m
- Bol prekročený čas 9999 min
- Dekompresné zastávky ležali pod 27 m
- Potápač sa vystavoval nebezpečne dlho nízkemu okolitému tlaku (vynechaním zastávky alebo nedodržaním hĺbky dekompresnej zastávky)
- Okamžite po povolení vyššej dekompresnej zastávky bola prekročená rýchlosť výstupu 10 m/min

Pokiaľ dióda 8 blikala striedavo s diódou 7, nachádzal sa potápač v nebezpečnej oblasti nad dekompresnou zastávkou a musel sa okamžite ponoriť späť. Ako náhle bol signalizovaný tzv. „mimo rozsah“, došlo k „zmrazeniu“ údajov na displejoch 4 a 5 (tieto skutočnosti mali napomôcť stanoveniu liečebnej rekompresie v barokomore) a všetko ostatné pracuje normálne.

Ak zostatková kapacita akumulátorov klesla na predpokladaných 5-8 hodín prevádzky, začali všetky displeje frekvenciou dvoch sekúnd blikať a bolo nutné akumulátory dobiť.

DECO BRAIN II. ako jediný z mikropočítačov umožňoval bezpečné vynáranie sa aj v úplnej tme, len s pomocou 3 signalizačných svietiacich diód (6,7,8).

Počítač mal aj na dnešné pomery unikátnu vlastnosť. Bola ňou možnosť simulácie ponorov na súši. Hĺbka takéhoto zostupu, sa riadila s pomocou špeciálnej skrutky, ktorý sa namontoval na vstup piezo senzitívneho snímača tlaku. Ostatné potápačské počítače v tých časoch mohli byť testované len v tlakovej komore. DECO-BRAIN II. bol tiež prvým počítačom, ktorý spoľahlivo pracoval aj vo vysokých nadmorských výškach až do 4.500 metrov nad morom.


Žiadny iný mikropočítač svojej doby, nemohol ponúknuť také spektrum praktických informácií, ako DECO BRAIN II. Orientovať sa v nich a aj a využívať celú šírku jeho schopností však bolo otázkou viacročnej praxe. V roku 1987 po problémoch s tesnením puzdra počítača, bola jeho výroba zastavená.



1986

SKINNY DIPPER MARK II

Ďalším míľnikom vo vývoji počítačov bol prístroj SKINNY DIPPER MARK II. Niektorí distribútori ho dodávali aj pod názvom MARATHON. V porovnaní so svojim predchodcom EDGE od identického výrobcu Orca Industries bol užívateľsky príjemnejší a aj lacnejší. Stal sa prvým americkým prístrojom s funkciou varovania prostredníctvom LED svetielok ako doplnku k LCD displeju. Hlavným rozdielom SKINNY DIPPERa oproti EDGE bolo, že EDGE bol prístroj s plnou výbavou pre náročné dekompresné formy potápania, zatiaľ čo SKINNY DIPPER bol dizajnovaný ako bez-dekompresný počítač pre rekreačné potápanie.

 

 

 

Suunto SME

V roku 1986 sa na scéne objavil aj ďalší európsky producent, fínske Suunto. V USA bolo Suunto distribuované pod značkou SeaQuest. Dovtedy prakticky neznáma spoločnosť, priniesla na trh hneď dva modely počítačov.

- Suunto SME-ML bol postavený na modeli viacúrovňového potápania.
- Základom SME-USN boli naopak údaje vychádzajúce z U.S.NAVY tabuliek.

SME-ML bol prístrojom porovnateľným s ktorýmikoľvek viacúrovňovými počítačmi na trhu. SME-USN bol veľmi konzervatívny a tým pochopiteľne značne obmedzujúci prístroj. Postavené boli na teoretickom základe 9 virtuálnych tkanivových skupín s polčasmi od 2,5 do 480 minút.

 

 

Oba Suunto SME inštrumenti mali novú, inovatívnu funkciu „vyvolania“ parametrov ponoru. Táto umožňovala potápačovi si spätne prezerať profil ponoru v 3-minútovom rozostupe. S touto funkciou zostávali na trhu osamotené, až pokiaľ sa neobjavili v rokoch 1990 a 1991 Orca DELPHI, Scubapro DIVEVU ako aj ich vlastné Suunto SOLUTION.

 

 

Ďalším spoločným a aj progresívnym prvkom, bola maximálna doporučená rýchlosť výstupu – 10 metrov/min. V tele oboch prístrojov boli 1,5 V batérie, schopné poháňať elektroniku počítača až 1 500 hodín. Ich pamäť bola schopná uskladniť dáta v rozsahu 10 hodín.

 

Pod úspech počítačov Suunto sa podpísala skutočnosť, že displej obsahoval všetky potrebné informácie v jednom. Ľahko sa čítali, aj vnímali pod vodou. Pre inštruktorov, či predavačov v obchodoch nebolo ťažké vysvetliť nováčikom jeho funkcie či spôsob ovládania.

 

 

Oceanic DATAMASTER II

Americká firma Oceanic v roku 1986 vyvinula a vyrábala pre potápačov dva kombinované meracie prístroje s názvami DATAMASTER I a DATAMASTER II.

DATAMASTER I bol riešený ako panel vysokotlakovej hadice pripojený k prvému stupňu regulátora na jeho vysokotlakový výstup. Puzdro bolo z lexanu, priehľadný kryt z nerylu. Celý prístroj bol riešený veľmi kompaktne, s vonkajšími rozmermi: 152 x 51 x 25 mm. Jeho LCD displej bol riešený s použitím tekutých kryštálov.

 

 

Medzi zaujímavé doplnky prístroja patril gumený ochranný kryt, ktorý súčasne slúžil aj ako držiak pre miniatúrnu lampičku (Oceanic mini hylite). Na spodnú stranu panelu bolo možné namontovať podvodný kompas (Slimline).

Dušou celého prístroja boli dve tlakové senzory:

– vysokotlakový, pre meranie tlaku vo fľaši (v intervale 1 s) a
– nízkotlakový, ktorý priebežne meral hĺbku ponoru (maximálne do 60 metrov).

V útrobách počítača fungoval mikročip, ktorý premieňal analógové údaje na digitálne a hodinky, ktoré sa stali akousi „časovou ústredňou“ prístroja. Obvody počítača boli napájané z dvoch 3V líthiových batérií, ktoré zaisťovali funkčnosť prístroja až na 6 000 hodín prevádzky. Výrobca garantoval životnosť batérie pri bežnom používaní na obdobie slušných 3 rokov.

DATAMASTER I, nemal žiadne spínače, prístroj sa zapínal do pohotovostného stavu už po expedovaní zo skladu výrobcu. Do prevádzkového stavu sa prístroj prepol automaticky pripojením na fľašu s tlakom väčším než 50 psi (približne 3,5 bar). V okamihu aktivácie displeja si počítač skontroloval všetky funkcie:
- tlakové senzory,
- hodiny,
- stav batérie a
- všetky displeje.

Svojmu užívateľovi tak prístroj pred zostupom pod hladinu dodal istotu, že je v poriadku. Pri zistení akejkoľvek poruchy začali všetky displeje súbežne blikať. V prípade, že ani pri ďalšom pripojení na fľašu sa prístroj neuviedol do prevádzkového stavu, bolo potrebné ho odoslať výrobcovi k oprave.

Popis jednotlivých funkcií:

Varovanie pri poklese batérie pod 15 %-tnú kapacitu – na displeji sa objaví LOW BATT, čo znamenalo, že zostávalo asi len 900 hodín prevádzky. Ak by už batérie nezaistili ani jeden celý deň prevádzky, prístroj sa vôbec neaktivoval.

Automatické nastavenie na nadmorskú výšku – sa realizovalo bez ohľadu na počasie, či nadmorskú výšku tak, že si prístroj automaticky vynuloval hĺbkomer v závislosti na atmosférickom tlaku. Bolo preto treba, aby sa fľaša otvorila ešte na povrchu. Inak by sa hĺbkomer pochopiteľne nastavil až po prvom ponore.

Digitálny údaj tlaku vo fľaši na displeji sa zaznamenával v rozsahu 0-4500 psi (0-300 bar) s presnosťou + 0 až 1 percenta. DATAMASTER zaokrúhľoval meraný údaj na najbližšiu desiatku.

Diagram tlaku vo fľaši (aj keď presnosť zobrazovania na rozdiel od číselného údaju), podával rýchlu a prehľadnú informáciu o stave zásoby plynu. Tlak v rozsahu:
- 0 - 35 bar udával s presnosťou 3 bar,
- 35 - 70 bar s presnosťou 6 bar
- 70 – 270 bar s presnosťou 13 bar.

Varovný signál poklesu tlaku vo fľaši – pod 35 bar upozorňoval blikajúcim trojuholníkom v diagrame, zobrazujúcim malú zásobu plynu.

Zapnutie do režimu „potápanie“ bolo samočinné pri zostupe pod hĺbku 2 metre, kedy začínal bežať čas na dne, súčasne sa nastavil displej povrchového intervalu na nulu.

Priebežná hĺbka bola na displeji uvádzaná veľkými číslicami. Merala v rozsahu 0-60 metrov s presnosťou + 1 až 0 percent so zaokrúhlením na celé 0,3 metra.

Maximálne dosiahnutá hĺbka zostala zaznamenaná na displeji od okamihu zahájenia výstupu malými číslicami.

Čas na dne, ktorý začal bežať pri zanorení pod 7 stôp, bol prístrojom uvádzaný v hodinách, minútach a sekundách opäť veľkými číslicami. Maximálny rozsah bol do 9 hod 59 min 59 sek s presnosťou +/- s za deň.

Povrchový interval sa automaticky prepol pri výstupe do hĺbky menšej ako 1 meter. Údaj času na dne zostával zachovaný a na prístroji začal bežať displej povrchového intervalu, ktorý bol udávaný v hodinách a minútach (maximálne do 11:59). Po celú dobu povrchového intervalu zostával na displeji údaj maximálnej hĺbky a času na dne.

Počet zostupov behom dňa, zaznamenával po povrchovom intervale dlhšom ako 10 min (do 9 zostupov). Po 12 hodinách sa samočinne nastavil na „počiatočnú“ nulu.

Prepnutie do režimu „pohotovostný stav“, nastávalo z dôvodov úspory batérií. Prístroj tak učinil automaticky 12 hodín po poslednom zostupe.

Jeho cena Podľa časopisu Skin Diver sa počítač, respektíve ako ho vtedy nazvali: „mikroprocesorová komplexná meracia jednotka DATAMASTER I“ predával za 419 amerických dolárov.


 

U.S.Divers DATA SCAN 2

U.S. Divers začal vyrábať svoj DATA SCAN 2 pracujúci na algoritme Johna Lewisa používajúcom haldanovský U.S. Navy model, ale so zníženými hodnotami M-Values. Boli to tiež prvé potápačské počítače s integrovaným meračom tlaku zabudovaným do displeja.

 

 

 

 

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 30. marca 2017