Pro Dive Chorvátsko 
 

História a vývoj počítačov II. (1971 - 1982)

                                                                                                                                  Pridané 28.5.2013

 

70-te roky minulého storočia priniesli do vývoja potápačských počítačov nové, moderné technológie. Pokrok v elektronike, umožnil vyvíjať prístroje, ktoré používali tlakové snímače a mikročipy. Elektronické prostriedky, postavené na ich základe zbierali dáta z ponorov, ktoré boli aktualizované prostredníctvom mini-computrov. Na spracovanie údajov výpočtu nasycovania a eliminácie dusíka, používali algoritmy a matematické vzorce založené na teoretickom dekompresnom modeli.

Za skutočnosťou, že sa počítače stali reálnou súčasťou výstroja rekreačných potápačov, mohli lacné a teplotne stabilné tlakové snímače, ako aj dostupné mikroprocesory s nízkou spotrebou energie. Prišla doba postupného prerodu analógových na digitálne potápačské počítače.

 


1973

General Electric DECOMPRESSION METER

Spoločnosť General Electric vyvinula začiatkom 70-tych rokov potápačský počítač, ktorý nazvali GE Decompression Meter. Pracoval na základe konceptu používania polopriepustnej silikónovej membrány. Jeho 4 komorový mechanizmus počítal s kompartmentmi s polčami 24, 39, 90 a 144 minút. Aj keď testy ukázali jeho životaschopnosť a perspektívu, ako produkt sa nikdy na trhu nepresadil.

 

1975

DECOMPUTER

Aj odborníci z amerických Farallon Industries (dnešný Oceanic), použili na výrobu analógového dekompresimetra výhody technológie polopriepustnej membrány. Nazvali ho (celkom bez invencie), jednoducho ako DECOMPUTER. Testovaný bol okrem iného aj pracoviskom Scripps Institute of Oceanography, ktorý sme spomínali už v prvom diely nášho prehľadu histórie a vývoja počítačov (roky 1950 – 1970). V ich záverečnej správe, sa okrem iného uvádzalo aj nasledovné:
„v prípade používania prístroja zlyháva približovanie sa k hodnotám blízkym údajom v U.S. NAVY tabuľkách bez-dekompresných limitov. ..“
V správe vojenského námorníctva Austrálie (Royal Australian Navy) sa zasa objavilo, že:
„Decomputer je príliš zhovievavý a pri používaní ľahko podlieha mechanickým poškodeniam...“.


XDC séria

V 70-tych rokoch, Defense and Civil Institute of Environmental Medicine (DCIEM), spolu s CTF systems, Inc. vyvinulo svoju XDC sériu digitálnych potápačských počítačov, založenú na mikroprocesorových technológiách. Tieto počítače boli programované Kidds-Stubbovým modelom, ktorý bol pôvodne vyvinutý pre úspešný analógový model MARK VS.

Prvé dva počítače série boli povrchové, takzvané „desktopové“ a vzhľadovo sa ponášali skôr na „registračnú pokladnicu“, aké sme poznali z pultov našich potravín. XDC-1 z roku 1970 pracoval na pneumatickom princípe vzduchovej hadice s otvoreným koncom. Tento hĺbkomer bol pripevnený k potápačovi, čo umožňovalo monitorovanie hĺbky priam „on-line“ – novým spôsobom, keď potápač ťahal za sebou z hladiny vodiče.

 

 

Celý prístroj, by sme mohli označiť ako „laboratórnu verziu“ slúžiacu ako dôkaz správneho konceptu budúcich potápačských počítačov. Spomínaný Kidds-Stubbový algoritmus výpočtu dekompresie, spolu so sledovaním času určoval tomuto 4 kompartmentovému modelu ľudského tela, ideálny spôsob výstupu.

 

S.O.S. DCK

DCK bol ďalším výrobkom úspešnej talianskej firmy S.O.S., z dielní ktorej už vyšlo niekoľko úspešných počítačov. Nielen že ako prvá priniesla na trh skutočne funkčný (a aj predajný) dekompresometer S.O.S. METER, ale viac ako 15 rokov vyvíjala vylepšovala a produkovala aj ďalšie verzie týchto prístrojov na určovanie výstupového režimu potápačov.

 

 

Jej nové modely dekompresometrov z druhej polovice 70-tych rokov (či už pásmové alebo digitálne) mali oproti skorším modelom s kruhovou manometrickou stupnicou výhodu v lepšej prehľadnosti a čitateľnosti displeja. Potápač realizoval dekompresný výstup podľa žltej rysky, pohybujúcej sa na šedom pozadí oproti červeným pásmam ukazujúcim hĺbky zastávok. Dekompresné rozhrania boli v obvyklých 3-metrových rozostupoch od 15 do 3 metre.

Pokiaľ pohybujúca sa ryska neopustila pole označujúce väčšiu hĺbku, nesmel potápač vystúpiť na úroveň ďalšej, menšej hĺbky. Skúsenejším potápačom obdržali od výrobcu radu, že môžu jednotlivé hĺbkové stupne redukovať kontinuálne. To jest znižovať hĺbku dekompresných zastávok spôsobom, keď napríklad po dosiahnutí 2/3 pásma v 9 metroch, sa mhli presúvať do 8 metrov, v 1/3 pásma do 7 metrov a podobne.

Tento režim podstatne skracoval dobu dekompresie. Tým, ktorý volali po vyššej bezpečnosti neboli tieto praktiky doporučované. Na hladinu mohol potápač vystúpiť až celkom na záver, keď ryska prístroja opustila 3-metrové pásmo. Aj to len za predpokladu, že čas pobytu na dne označený ako BT (Bottom Time) neprekročil 30 minút. V prípade dlhších časov, mohol potápač vystúpiť na hladinu až vtedy, keď ryska opustila pásma udávajúce dobu pobytu na dne (30 minút – 1 hod, respektíve 1-2 hod).
Po vynorení sa, ryska pomaly klesala po dobu až 6 hodín v takzvanej „Memory zóne“, po dobu ktorej dekompresometer registroval postupné vylučovanie zbytkového dusíku z tela potápač po poslednom ponore.

Po opakovanom ponore pripočítaval prístroj S.O.S. DCK hodnoty zbytkového dusíka v tele zo skôr uskutočneného ponora, pre realizáciu dekompresie následného. Pokiaľ ryska celkom neklesna na ľavú stranu stupnice, bol DCK neprenosný na iného potápača. Kryt prístroja bol vyrobený z plastickej hmoty a tým aj dokonale odolný proti korózii.

Dekompresometer S.O.S. DCK bol odborníkmi hodnotený ako vyhovujúci a v zásade spoľahlivý pre bežné potápania zhruba do hĺbky 60 metrov. Na rozdiel od starších typov, mohol byť prepravovaný aj v nehermeticky uzavretých kabínach lietadiel, bez toho, aby došlo k jeho poškodeniu.


1977

V lete roku 1977 mali potápači US Navy k dispozícii malý, kompaktný systém nazývaný UDC = Underwater Decompression Computer.

 

 

1979

XDC-3 CYBERDIVER

Okolo roku 1979 sa na americko-kanadský trh dostal vylepšený model prístroja XDC. Tretej verzii, XDC-3 prischlo moderné označenie CYBERDIVER. Z hľadiska dnešného chápania, bol CYBERDIVER prvým skutočným potápačským počítačom. Táto „hračka“ prostredníctvom svojho mikroprocesora a na základe dekompresného modelu kalkulovala výstupový režim v reálnom čase pod vodou. Navyše, sa aj reálne dostal na pulty obchodov. Údajne, sa len do roku 1982 predalo cez 700 kusov týchto počítačov založených na kanadskom modely dekompresie.

Jeho hlavným problémom bola enormná spotreba, ktorá vyžadovala výmenu batérií po približne 4 hodinách používania. Prístroj obsahoval blok na štandardnú 9 V batériu. XDC-3 mala dokonca aj HP pripojenie hadicou na hlavný zásobník. Schopnosť zobrazovať tlak plynu, bola pochopiteľne užitočným progresom vo vývoji počítačov. V radoch rekreačných potápačov získali vtedy CYBERDIVERI dostatočnú a aj zaslúženú akceptáciu.

 

 

Aj keď sa nám to dnes môže zdať neuveriteľným, jeho následovník XDC-4 dokázal pracovať s umelými zmesami plynov a až do hĺbky 600 ft (200 metrov) ! Bol to sofistikovaný Multi-CPU systém, schopný spracovávať vstupné údaje na základe rozličných dekompresných modelov. Bohužiaľ, ani tento prístroj neprekročil prah výskumných laboratórií a testy v kruhoch špeciálnych jednotiek, preto sa na voľný potápačský trh nedostal nedostal.

 

Dacor DDC

Ďalší pokus bol z firmy Dacor Corporation. Vo vývojových dieľňach tejto spoločnosti z amerického štátu Illinois, vyprodukovali prototyp elektronického potápačského počítača nazvaného DDC (Dacor Dive Computer). Bol to veľmi moderný prístroj, ktorý komplexne informoval svojho užívateľa o kľúčových parametroch ponoru. Navyše systémom varovaní, upozorňoval svojho majiteľa o potencionálnych rizikách počas ponoru v prípadoch ak boli prekročené niektoré z prípustných limitov.

 

 

DDC zobrazoval všetky údaje, na ktoré sme zvyknutí aj zo strany súčasných počítačov. Boli nimi:
- aktuálna hĺbka
- maximálne dosiahnutá hĺbka
- čas ponoru
- čas medzi dvoma ponormi
- úroveň saturácie a nutnú dobu dekompresie
- hĺbku prvej dekompresnej zastávky
- rýchlosť výstupu
- a ďalšie.

Displej prístroja tvorili kremíkové stopky, ktoré automaticky registrovali dobu prvého ponoru, dobu povrchového intervalu aj dobu opakovaných ponorov. Počítač pochopiteľne uchovával dáta z predchádzajúcich ponorov a zohľadňoval ich v prípade opakovaných zostupov. Okrem faktograficky zobrazovaných údajov, mal schopnosť varovať potápača pri prekročení úrovne výstupovej rýchlosti cez 18 metrov/min.

LED-ky varovali aj v prípade prekročenia zadaných časov bez-dekompresných limitov, respektíve dióda začala blikať, keď do uplynutia limitu zostávalo posledných 5 minút. Natrvalo sa rozsvietila, keď bolo nutné začať s dekompresiou a zhasla až po jej „odstáti si“.

Počítač mal v pamäti uložené dekompresné tabuľky pre jednoduché aj opakované ponory. Na puzdre z lexanu bol:
- hlavný vypínač
- prepínač pre započatie výstupu
- snímač okolitého tlaku
- otvor pre dobíjanie vstavanej batérie.

Žiaľ, ani DDC nikdy nebol masovo produkovaný. Pravdepodobne preto, že v tých časoch ešte nebolo možné sa dostať priamou a nekomplikovanou cestou k chipom. Navyše, na tú dobu pokrokový LED displej konzumoval príliš veľa energie zo zdroja prístroja. A to aj počas časov povrchových intervalov, pretože počítač po ponore ďalej „pracoval“ na súši. Taktiež vysoko špecializované batérie, použité v počítači sa len veľmi ťažko obstarávali.

 

Seapro SEACOMP

Pod značkou SEACOMP, sa ukrýval elektronický panel od spoločnosti Seapro Inc. Slúžil pre kontrolu základných parametrov ponoru a stanovenie dekompresného režimu výstupu na hladinu. Nespornou prednosťou prístroja bola aj možnosť monitoringu tlaku plynu vo fľašiach, pretože panel bol namontovaný na konci HP hadice vedúcej z I. stupňa regulátora. Vyrábal sa v dvoch kvalitatívnych prevedeniach: pre amatérov aj potápačských profesionálov.

 

 

Na hornom displeji prístroja boli umiestnené 3 okienka:
- ľavé ukazovalo tlak v zásobníkoch (v násobkoch imperiálnych jednotiek psi)
- v prostrednom okienku sa striedavo ukazovala okamžitá a maximálne dosiahnutá hĺbka (cifry pre maximálnu hĺbku boli na rozdiel od súčasných zvyklostí väčšie)
- pravé okienko prístroja ukazovalo čas na dne v minútach. Tento údaj sa automaticky sa zapínal v hĺbke od 1,5 metra.

Spodný displej bol vybavený 5-timi okienkami so svietiacimi bodmi. Tie sa rozžiarili v závislosti na dekompresnom režime, ktorý mal potápač podstúpiť.
1. bod – potápač mohol vystúpiť okamžite na hladinu, mohol letieť lietadlom alebo cestovať do vyššej nadmorskej výšky, v tomto prípade cez 3400 m
2. bod – znamenal to isté, ale nadmorská výška je len do 1700 m
3. bod – znamenal možnosť bez-dekompresného výstupu na hladinu, s následným pobytom na mieste
4. bod – nutnosť dekompresnej zastávky v 3 metrovej hĺbky
5. bod – nutnosť dekompresnej zastávky v 6 metrovej hĺbky

Dekompresometer SEACOMP mal v pamäti uloženú dekompresnú krivku vysycovania založenú na simuláciách podľa Kidd-Stubbsovho modelu overovanú v Kanade po dobu viac než 10 rokov. V pamäti prístroja sa pochopiteľne v súlade s dobou uchovávali všetky dôležité údaje o povrchových intervaloch pre opakované ponory.

Z hardwarového hľadiska sa ako zdroj v prístroji SEACOMP používala 9 V batéria. Aktivoval sa trocha bizarným spôsobom - dotiahnutím viečka na batérii. Pre šetrenie kapacity napätia batérie bol navyše vo vnútri jej puzdra zabudovaný ortuťový vypínač, ktorý vypínal displej v prípade, že bol v obrátenej polohe (!). Vnútorné diely prístroja boli vyrobené z polykarbonátov, vonkajší ochranný obal bol gumový.

 

Aquatech VANGUARD

Bez-dekompresný prístroj VANGUARD bol výrobkom firmy Aquatech. Vyrábala ho v prevedení ako náramkový prístroj, alebo ho montovala do združeného panelu prístrojov, pripojenému HP hadicou k regulátoru. V takom prípade bol v panely naviac tiež umiestnený manometer, zobrazujúci tlak vo fľašiach.

 

 

VANGUARD mal niekoľko funkcií:

- Slúžil ako hĺbkomer, ukazujúci okamžitú aj maximálnu hĺbku. Okamžitú hĺbku zobrazovala červená šípka na obvode vnútorného číselníku, maximálnu hĺbku ukazovala čierna šípka vo výrezoch. Prístroj bol určený do maximálnej hĺbky 46 metrov.

- Displej času na dne (horné okienko), začal ukazovať dobu pod vodou v minútach automaticky po zanorení. Zobrazovanie času sa zastavilo po výstupe na hladinu. Tento údaj, sa v závislosti na hĺbke porovnával s hodnotami maximálnych bez-dekompresných časoch na obvodovom krúžku.

- Displej povrchových intervalov (spodné okienko) začínal zobrazovať čas po výstupe na hladinu. Po zanorení sa na opakovaný ponor sa vynuloval.

- Obvodové krúžky prístroja, sa vymieňali. Celkom 8 rozdielnych kusov slúžilo pre opakované ponory podľa opakovacích skupín, kopírujúcich tabuľky U.S. Navy.

 

 

- Prístroj pracoval automaticky, takže nebolo nutné ho nulovať. Pokiaľ sa sám neresetoval, bol pochopiteľne v súlade s pravidlami bezpečného potápania neprenosný na inú osobu.

 

 

Robert Korim

Šéfredaktor SCUBA.SK. Inštruktor rekreačného aj
technického potápania s viac než 30-ročnými skúsenosťami.
Organizátor a propagátor celého radu potápačských stretnutí,
súťaží a podujatí. Aktívne učí, prednáša a publikuje
v slovenských aj českých potápačských periodikách.

Napíš autorovi

© 2010 - Všetky práva vyhradené
Posledná zmena 30. marca 2017